Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

28. Umenie zvádzať

Ahoj, tak konečne sobota, konečne sa dozviete či teda Ruby kývla na Tylerov plán a ako to dopadlo ;) 

Tyler

„Zveď ma," zopakoval som, keď sa ticho naťahovalo a Ruby na mňa len nemo zízala. Úprimne, mal som chuť vykopať si dieru do zeme a preliezť až kamsi do Číny, prišiel som si ako idiot, že som niečo také vôbec navrhol... Ale už sa nedalo cúvnuť a ja som skutočne potreboval vedieť ako na tom som. Ruby sa mi naozaj páčila, čo už na tom záleží, že pred pár týždňami som o nej absolútne nič nevedel. A potom, čo mi včera povedala, o našom bozku, uvedomil som si, že ho chcem zopakovať rovnako zúfalo ako ona. Jediný problém bol, že som si nebol istý, či to zvládnem, či ma Isadora nezničila tak kompletne, že nedokážem byť s nikým iným.

Nedal som Ruby šancu odpovedať – a možno som bol len priveľmi vydesený, že ma odmietne – a namieril si to k prázdnemu stolu, ktorý som videl na druhej strane baru. Vyvliekol som sa z bundy a sadol si, zrejme priveľmi strnulo, aby to pôsobilo normálne. Ruby za mnou nešla a ja som sa modlil k akémukoľvek božstvu, aby ma teraz neodkopla, neskočila do svojho auta a neodfičala späť do bezpečia Minnesoty.

Oprel som sa lakťami o stôl a zložil si tvár do dlaní. Na čo som to, do pekla, myslel? Ruby je hanblivá a neistá, radšej zostane ticho ako by mala odpovedať na otázku, ktorá jej nie je po chuti, a ja ju predsa požiadam o čosi tak veľmi pritiahnuté za vlasy?! Naozaj, som taký i- Stratil som niť myšlienok, keď som kútikom oka zachytil záblesk červenej a nemohol si pomôcť, proste som sa s vyvalenými očami díval, ako sa ku mne Ruby približuje.

Líca mala sfarbené do ružova, veľa nechýbalo a tvár by jej splývala s vlasmi, čo mi dalo jasnú predstavu o tom, ako veľmi jej je z tejto situácie trápne. Cítil som sa ako prvotriedny hajzel, páčila sa mi, do pekla, posledné, čo som chcel, bolo zneistiť ju natoľko, aby odo mňa ušla.

„Prepáč, nemal som –"

„Erm, viem, že je to asi unáhlené, ale vadilo by ti, keby som si prisadla?" povedala a hlas sa jej mierne chvel. „Všetky ostatné stoly sú už zabraté..."

Ohromený som krátko kývol hlavou. „Ja – jasné."

„Vďaka," široko sa usmiala a usadila sa na stoličke oproti. „Mimochodom, som Ruby."

Môj prvý inštinkt bol povedať jej to predsa viem, hlupáčik, ale včas som si uvedomil o čo jej išlo. Hrala som mnou tú dvaja cudzinci sa náhodne stretnú v bare hru.

„Rád ťa spoznávam, Ruby." Pozrel som si na ruku – mám jej ju podať, aby sme si potriasli alebo jej možno pobozkať chrbát dlane na štýl historických drám? Nakoniec som sa rozhodol pre úsmev, o ktorom som veľmi dúfal, že je zdvorilý. „Ja som Tyler Anselin."

Nakrčila obočie a naklonila hlavu do strany, študujúc ma a jej modré oči boli komicky rozšírené.

„Anselin," zamyslene zopakovala. „Existuje nejaká šanca, že si z Francúzska?"

„Narodil som sa v Provence, ale veľa si nepamätám. Nemal som ešte ani rok, keď sa moje rodina presťahovala do Minnesoty," vysvetlil som. „A čo ty, Američanka srdcom aj dušou?"

„V podstate áno, ale môj otec bol Angličan," odvetila. „Moje ryšavé vlasy sú toho dôkazom." Hlúpo som zažmurkal, nikdy predtým mi nenapadlo pripisovať tú sýtu červenú farbu jej vlasov k stereotypom, čo kolujú o Angličanoch.

„Potom máme niečo spoločné, len v mojom prípade je to moja mama, kto pochádza z Anglicka."

Náš rozhovor prerušil čašník, ktorý nám priniesol objednané limonády a príbor, uisťujúc nás, že naše jedlo tiež čoskoro dorazí. To mále vyrušenie nás dočasne vyviedlo z našich vymyslených postáv a skĺzli sme späť do reality a našich reálnych ja. Ruby si celý čas hypnotizovala ruky, nedokázala sa mi pozrieť do tváre a ja som sa pristihol, ako si želám, aby som vedel, čo sa jej preháňa hlavou. A hlavne – ako to, že jej konverzovať ide tak nenútene, keď hocikedy inokedy má z toho panické stavy?