Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

42. Slová sa preceňujú

Odrátavanie pokračuje a do konca nám zostáva 9 kapitol a toto je dosť pravdepodobne posledná miernumilovná kapitola pre Ryler, čiže si môžete začať brúsiť nožíky a ja sa idem barikádovať. Napriek tomu dúfam, že sa bude časť páčiť :) 

Ruby

Keď som bola malá, úplnou náhodou sa mi dostal do pozornosti film Billy Elliot a totálne som si ho zamilovala. Nie len pre jeho hlboký, dojemný príbeh, ale kvôli baletu, kvôli tancu, ktorý tak perfektne predstavoval. Mame som povedala, že chcem začať chodiť na kurzy a odvtedy sa balet stal neodmysliteľnou súčasťou mňa. Ešte aj dnes, keď sa ma ľudia pýtajú, čo presne pre mňa robí tento tanec atraktívnym, nedokážem im dať poriadnu odpoveď.

Tanec je umenie a vždy som bola toho názoru, že umenie má pre každého človeka iný význam. Žiadni dvaja ľudia sa nepozrú na rovnaký obraz, neprečítajú si rovnakú knihu či báseň, neobzrú si rovnakú sochu alebo stavbu, nenavštívia rovnaké divadelné alebo tanečné predstavenie a budú cítiť navlas rovnakú emóciu, tá skúsenosť na nich nezanechá rovnaké následky. V tom je to čaro, tá unikátnosť a výnimočnosť umenia.

Keď som videla balet prvýkrát, prehovorilo to ku mne, prišlo mi to čarovné, nádherné a podmanivé. Sledovala som tanec a myslela na slobodu, na únik z mojej vlastnej premotivovanej mysle a rozhodnutí, ktoré som nemohla zvrátiť. Sledovala som tanec a myslela na to, že môžem byť kýmkoľvek a čímkoľvek, vyrozprávať rôzne príbehy a vyvolať v ľuďoch rovnaké pocity, aké rezonovali vo mne, kým som sa dívala na Billyho Elliota. Pomyslela som si na tanec a videla iné malé dievčatko, priveľmi zbabelé, aby bolo samo sebou, ako hltá každý jeden pohyb a v kútiku duše si želá byť strojcom tej mágie, zakúsiť tú voľnosť...

Jednoduchá odpoveď na to, prečo milujeme umenie, neexistuje. Je to rovnaké ako pýtať sa, prečo sa zamilovávame. Ide proste o veci, ktoré sú mimo našu moc, ktoré sú nám tak určené. Takže, aj keď sa ma Carrie cez esemesku pýtala, ako som si užila predstavenie Cirque du Soleil a zhrnula som to na Bolo to dych berúce, stále som mala pocit, že tie slová dostatočne nevystihujú dve a pol hodiny zimomriavok, nádhery, sledovania nemožného stať sa možným a umenia, ktoré mi príde ako z iného sveta. Skutočne, neviem odkiaľ berú tých tanečníkov, ale v istých chvíľach mi prišlo, že to nemôžu byť obyčajní ľudia zo Zeme ako som aj ja.

Kým som hľadela na tanečníkov na javisku, sledovala ich príbeh, zabudla som na realitu, na to kde som a s kým a prečo. Vtiahli ma do svojho sveta, zhypnotizovali ma každým jedným pohybom svojho tela. Nikdy som nechcela odísť, nechcela som, aby mi prestali rozprávať o svojich osudoch a údeloch. Ani som si neuvedomila, že ku koncu predstavenia plačem nebyť toho, že sa Tyler načiahol a jemne mi zotrel slzy.

Do hotela sme sa vracali obaja ešte mierne unesení a myšlienkami stále v sále, na javisku ako súčasť niečoho magického. Len čo prídeme do Minnesoty, nesmiem zabudnúť navštíviť Carrie a Finna a drvivo ich objať.

„Bolo to stokrát lepšie než som čakal," prehovoril konečne Tyler, keď sa za nami zavreli dvere apartmánu. „A to je, čo povedať, pretože som mal naštudovanú každú ich šou."

„Netušila som, že si taký veľký fanúšik," obzrela som sa naňho. To bolo dnes už druhá pripomienka toho, koľko toho o sebe ešte nevieme, ale vravela som si, že na to ešte bude čas. Možno nám výlet za chvíľu končí, no to neznamená, že sa musíme rozlúčiť a každý ísť svojou cestou.

Pri predstave, že koniec výletu znamená aj koniec toho čokoľvek, čo je medzi nami, mi zvieralo hruď. Vždy som bola ten typ človeka, čo myslí ďaleko dopredu, prehodnocuje každý možný scenár a práve teraz som sa za to preklínala. Nechcela som na to myslieť, nechcela som si predstavovať, čo bude. Chcela som žiť v momente – vo chvíli, keď som dokonale šťastná a všetko vychádza ako má. Možno až podozrivo veľmi.