Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

21. Prekliatie cítiť

Ahoj, ahoj, tak teda plním sľub a kapitola je už dnes :) Nechcem ešte priveľmi hovoriť v akých intervaloch budem časti pridávať, pretože sama neviem, ako sa mi to bude dariť písať, no rozhodne vás už nenechám čakať mesiac alebo viac ;) Ďakujem vám za trpezlivosť a že ste napriek všetkému príbeh nevzdali. Poďme všetci spolu držať palce, že tento raz to už úspešne dotiahneme aj dokonca!  ❤

Tyler

Emócie. Vždy boli pre mňa prekliatím. Osobu, ktorú si najlepšie pamätám z čias svojho detstva, bola moja grandmére. Presťahovala sa do Ameriky s nami, keďže ešte dávno predtým, ako som sa narodil zomrel môj grandpére, čiže ju vo Francúzsku už nič nedržalo. Pomáhala mame najlepšie ako mohla, kým sme dospievali, naučila nás ako byť gentlemanmi, naučila nás vážiť si rodinu a lásku a spravodlivosť. V schopnosti cítiť je sila, zvykla hovorievať, a preto som sa nikdy nehanbil za to, že všetko tak intenzívne prežívam.

No keď som začal chodiť na základnú, veľmi skoro som si uvedomil, že napriek jej lekciám, realita bola iná. Svet viac neakceptoval chlapcov, ktorí cítia, chlapcov, ktorí plačú, keď majú pocit, že ich váha sveta tlačí k zemi. Všetci odo mňa očakávali, že budem nebojácny, mocný a zastrašujúci, čakali odo mňa, že budem výrečný a hlučný. Keď v skutočnosti som si rád nechával svoje myšlienky pre seba, ticho mi nevadilo a sprvu som nechápal, prečo by som mal svoje emócie pred ostatnými skrývať.

Ale naučil som sa to tým ťažším spôsobom.

Tí, ktorí si dovolia byť iní, budú ako prví čeliť výsmechu.

Robil som všetko, čo som mohol – pochovával som to v sebe tak hlboko, ignoroval to, odmietal a predstieral, že som silnejší než moja myseľ, než moje srdce. Nahováral som si, že som z ocele, zo železa, z prekliateho adamantia a že som nezlomný. Gang ma naučil, ako si nasadiť masku, ako pôsobiť presne tak, ako sa odo mňa očakáva a niekedy som veril, že všetko, čo predstieram, je skutočné. Ale na konci dňa, keď som bol len ja a prázdna izba, tie pocity sa vrátili, odmietali zmiznúť a bol som späť na začiatku, bojoval o to, aby som sa udržal pohromade.

V takýchto chvíľach – v momente ako je tento, keď som sa krčil na podlahe vo svojej izbe, prerývane dýchal a zvieral si hruď, ako keby som sa pokúšal udržať všetky kusy môjho ja pekne v jednom kuse potom, čo som odstrčil svojho brata – som si spomínal, prečo som sa chcel zabiť, prečo som chcel, aby to všetko zmizlo.

Pevne som pritisol viečka k sebe a modlil sa k akémukoľvek božstvu, aby povolil tú ťažobu na mojej hrudi, aby ma urobil bezcitným a sňal zo mňa kliatbu, ktorá ma prenasledovala odkedy som bol schopný rozprávať. Nikdy som nechápal, prečo som taký slabý, taký sentimentálny... A o to viac som to nenávidel. Za očami ma pálilo, tak intenzívne ako keby mi tam ktosi nalial kyselinu. Svaly sa mi triasli, každý kúsok tela ma zrádzal.

Neplač, Tyler. Neopováž sa plakať, do riti! nariadil som si.

A potom vo mne zarezonoval iný hlas, prišiel ku mne zo vzdialených kútov mysle – Dýchaj. Bojuj, Tyler, dýchaj.

Ruby.

V myšlienkach som sa na ňu sústredil, vnímal jej ľúbezný hlas, videl jej jemný úsmev a cítil jej nevýslovnú nežnosť. Bola vítaným pokojom uprostred besniaceho hurikánu, bolesť, ktoré mi driapala dušu povolila svoje zovretie, keď som ju znova videl u nás na gauči, sledujúc s neskrývaným zaujatím jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Opäť som ju mal pred očami, čelo nakrčené od sústredenia, kým mi ošetrovala zranenia. Uvedomil som si, že bola ako liek – liek, ktorý som si nezaslúžil. Nemohol som zničiť túto jasnú, láskavú dušu, nemohol som ju infikovať svojím jedom. A vedel som, že presne to sa stane, ak s ňou na ten road trip pôjdem.