Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

47. Žiť pre dnešok

Ahojte! Tak som tu aj s novou kapitolou a po dlhom čase tú máme aj čosi viac light a menej dramatické ako predošlé časti. Snáď tým aspoň trochu zmiernim hnev na moju osobu :D 

Tyler

Jade stála na prahu nášho domu a ja som si nebezpečenstvo všimol, bohužiaľ, až o minútu neskôr a nestihol sa uhnúť, keď jej dobre mierená dlaň s pleskotom dopadla na moje líce. Sotva som to cítil, dokonca som nepohol ani brvou, priveľmi zvyknutí na to, že dostávam oveľa tvrdšie a bolestivejšie rany od chlapov, ktorí sú desaťkrát silnejší než Lucasova frajerka.

„To máš za to, že kvôli tebe moja sestra plakala," vysvetlila a odhrnula si hnedé vlasy z tváre. „Ruby som povedala, že za tebou nepôjdem, no keďže je už bezpečne v Chicagu – čo nevidí, to srdce nebolí. No, nemysli si, neprišla som na teba kričať, chcem sa len porozprávať."

Vedel som, že pred ňou nemôžem uniknúť, na to bola Jade až priveľmi vytrvalá a navyše, s dvojčatami v škole a rodičmi v práci, túžil som po spoločnosti, pretože ja sám so svojimi myšlienkami... To nebola dobrá kombinácia. Možno som včera večer spravil aj jednu múdru vec, ktoré som mal spraviť ešte pred rokmi, no ani zďaleka to nevymazalo všetky tie sprostosti, čo som napáchal v priebehu pár dní. Nedokázal som utiecť pred následkami svojich činov...

Prikývol som a naširoko otvoril dvere, aby Jade mohla vstúpiť dnu. „Ver, že by som si zaslúžil aj ten krik."

Jade bola podozrivo mĺkva, kým si vyzúvala topánky, odmotávala šál a vešala si kabát na vešiak. Až vtedy som si uvedomil, že za celé tie roky, čo ju poznám, ani raz sme sa neocitli úplne sami. Vždy tam s nami bol Lucas alebo aspoň dvojčatá, ktoré na nej viseli ako opice, pretože s výnimkou našej rodiny bola ich najmilovanejším človekom na svete. A to všetko len vďaka sušienkam.

Moji bratia sú takí ľahkí.

Začal som si žmoliť lem trička. „Ja, hm, ponúknem ti –"

Nestihol som to dopovedať, keď mi facka dopadla aj na druhé líce a tento raz mi hodilo hlavou do strany, skôr od šoku ako z toho, že by ma tresla silnejšie. Prižmúril som na ňu oči.

„No tak, veď si povedala, že si sa neprišla hádať!" zavrčal som.

„Ani neprišla," hájila sa Jade. „Ale potom som si spomenula, že si pripravil moju sestru o panenstvo a prišlo mi to ako moja povinnosť sťaby staršej sestry!" Uhol som od nej pohľadom, ani nie preto, že by som sa hanbil, ale skôr preto, že som strávil celú noc tým, že som myslel na Ruby, na to, ako som to všetko pohnojil a utápal sa v sebanenávisti. A čosi mi hovorilo, že nejaký čas moje noci budú vyzerať rovnako – stačilo ju len spomenúť a srdce mi krvácalo.

Jade bola u nás už toľkokrát, že sa tam správala ako doma. Prešla do kuchyne a bez slova dala variť vodu, nachystala dve šálky – jednu s kávou pre seba a druhú s horúcou čokoládou pre mňa. Myklo mi kútikmi, keď som mal náhle nutkanie zasmiať sa – keď sme sa prvýkrát oficiálne stretli, Jade mi spravila horúcu čokoládu a ja som jej vypil toľko, že mi bolo zle ešte aj na druhý deň. Nakoniec si ma získala rovnako ľahko ako aj dvojčatá a čosi mi hovorilo, že s Lucasom to tiež dlho netrvalo.

„Povedala si o tom Lucasovi?" prelomil som ticho a vyštveral sa na stoličku oproti kuchynskej linke, kde postávala Jade.

Zavrtela hlavou. „Možno tomu budeš ťažko veriť, ale dokážem držať jazyk za zubami. Navyše, myslím si, že by si to mal byť ty, kto o tom Lucasovi povie." Keď som pri tej myšlienke vystrúhal grimasu, Jade si povzdychla. „Tyler, nemôžeš ho predsa nenávidieť navždy. Ver mi, viem, ako si sa cítil – keď ťa opustí niekto, kto ti sľúbil, že to nikdy neurobí, najradšej by si zanevrel na celý svet, pretože nenávidieť je ľahšie... Ale nikdy nevieš, čo sa môže stať – nikdy nevieš, kedy vidíš toho druhého človeka naposledy a nakoniec budeš ľutovať, že si sa nezobudil skôr..."