Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

34. Motivačný guru opäť zasahuje

Ahoj, ako som varovala, dnes až trochu neskôr, prepáčte, ale až teraz som prišla domov :) Dnes to bude pokojnejšia kapitola ;) 

Tyler

Cesta do našej ďalšej destinácie bola nepríjemná v mnohých ohľadoch. Aspoň teda pre mňa. Krv pod kožou mi vrela, vrtel som sa na sedadle, a predsa som nedokázal úplne utíšiť svrbenie v prstoch, aby som sa nenačiahol cez riadiacu páku a nevzal Ruby za ruku. Alebo aby som nevyplnil ticho slovami, ospravedlneniami a vysvetleniami toho, čo sa včera stalo – prečo som dostal ďalší zo svojich záchvatov, ktorý bol oveľa horší ako tie za posledný rok.

Jedna moja časť verila, že bol teraz silnejší preto, lebo som mal konečne niečo, čo môžem stratiť; rysoval sa mi vzťah, ktorý by som mohol každú chvíľu epicky pokašľať a to som nechcel. Zadúšal som sa vinou, pretože všetko vo mne kričalo, aby som jej povedal pravdu – pravdu o správach, čo som posielal gangu o mojom postupe s ňou. Ale príliš som sa bál a hanbil.

O to viac, keď som teraz zistil, že tá neviditeľná kotva, čo ma posledné štyri roky udržiavala v realite bola celý ten čas Ruby.

To, čo som jej povedal v bare v St. Louis som myslel vážne, neveril som na osud alebo na akúsi nadprirodzenú silu, ktorá riadi naše kroky k akémusi vyššiemu zámeru, aký vraj máme. Nikdy som nebol veriaci, všetka moja viera sa vyparila, keď moje prosby o pomoc zostali nevyslyšané a namiesto spasiteľa mi ruku ponúkol diabol. No, čím dlhšie som bol s Ruby, tým viac som si uvedomoval, že nás na ceste sprevádzalo priveľa podozrivých náhod. Ak ich teda ešte stále môžeme volať náhodami...

Ruby ticho sedela na sedadle spolujazdca, čo nebolo prekvapivé, sledovala krajinu ubiehajúcu za oknami a sem-tam sledovala, či ideme správne podľa súradníc, ktoré nám Carrie ráno poslala. Keďže sme už mali mapu Štátov, vypočítali sme, že našou nasledujúcou zastávkou je San Antonio, ktoré bolo asi osem hodín ďaleko od Louisiany. V polovici cesty, čo bolo pred hodinou, sme sa vymenili, čiže ja som šoféroval a Ruby oddychovala. Celý deň sme sa rozprávali málo, myslím, že sme obaja ešte stále boli trochu otrasení z toho, čo sa včera stalo v kúpeľni.

Stačila len obyčajná spomienka a zovrel som volant pevnejšie a musel sa prinútiť stočiť myšlienky iným smerom, nespomínať si na jej lahodné vzdychy... Myslieť na to bola sladká trýzeň – v tej chvíli sa to zdalo také správne, no uvedomoval som si, že ju nemôžem mať. Nie takým spôsobom. Bola pre mňa príliš dobrá, príliš nevinná a ja som nemohol byť jej prvý. Poviete si, že som staromódny, ale veril som, že človek by si najprv mal byť stopercentne istý, že je po prvýkrát s tou správnou osobou. Viem, že ja som nebol... A už sú to roky, a predsa ma to stále zožiera.

Ťažko sa mi prehĺtalo a znova som zovrel volant tak, až mi zbeleli kĺby, no teraz z úplne iného dôvodu. Musel som si pripomínať, aby som dýchal normálne – nádych, výdych – a vyhrabal sa z pochybných zakutí mojej mysle kým nebude neskoro. Takéto myšlienkové pochody ma vždy dohnali na dno a táto konkrétna spomienka bola najčastejším dôvodom mojich záchvatov úzkosti.

Až taký patetický som bol.

No ak už nič iné, aspoň mi dodala silu a motiváciu, prečo to s Ruby nemôžem nechať zájsť až tak ďaleko. Na to aká sladká a nevinná sa zdala, dokázala človeka prvotriedne pripraviť o rozum.

„Vieš, Tyler... Včera sme nemali čas vymeniť si myšlienky," prehovorila z ničoho nič Ruby a dokonale ma tým šokovala.

Nie, nevymenili. Potom, čo sme sa prebrali z delíria a ja som rázne naznačil, že sa medzi nami nič viac nestane, presvedčil som Ruby, aby odišla a ja som ešte nejaký čas pobudol v perfektne studenej vode – z očividných dôvodov. Kým som sa usušil a vrátil do izby, tuším sme boli obaja príliš zmätení a zahanbení, aby sme jeden druhému odhaľovali ešte aj tajomstvá našej mysle.