Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

23. Zanechať vyšliapané chodníky

Ahoj! Gratulujem, prebojovali sme sa konečne k piatku a aj ku koncu mája, už máte pred sebou len mesiac a budete mať od školy pokoj ;) Aby ste vedeli, cítim s vami, preto si nové kapitoly WH nechávam na piatok, aby som vás možno aspoň trošku potešila po namáhavom týždni :) Ryler výlet sa pomaly rozbieha a ja sa neviem dočkať, keď vám konečne odhalím, čo tieto naše dve zlatíčka čaká... 

P.S. Keďže dodržiavam tradíciu, ktorú som minimálne rok porušovala, chcem Vám popriať aj k zajtrajšiemu MDD. Hádam sa na mňa nenahneváte - keďže mám dvadsať tiež strúham grimasy, keď mi niekto povie, že zajtra je môj deň - ale pravda je taká, že nikdy neprestaneme byť deťmi našich rodičov, takže tak... :D Navyše, zajtra to budú aj dva roky, čo ešte pôvodná verzia Wild Heart uzrela svetlo sveta. Chcela by som sa Vám teda poďakovať za všetku vašu podporu a že ste so mnou nevzdávali aj keď to už vyzeralo, že sa koncu príbehu nedožijete. Keby viem, kde bývate a mám toľko peňazí, všetkých by som vás pozvala na zmrzlinu! ❤

Ruby

Nemali sme žiadny cieľ. Možno to stále malo ďaleko od úplne spontánnej cesty ako z filmu, kde dvaja proste sadnú do auta a odfrčia v ústrety východu slnka, aby mohli začať epické dobrodružstvo naprieč Štátmi. Možno si ušetríme všetko to vzrušenie s blúdením sem a tam, kým nájdeme dostupné miesto na spanie a použijeme všetko, čo máme, aby sme majiteľov vôbec presvedčili, aby nás nechali prespať, možno sa nevyskytne ani situácia, kedy sa budem musieť znížiť ku kriminalite a ukradnúť si niečo pod zub alebo čisté oblečenie...

Áno, nešlo o road trip hodný filmového plátna, ale viete vy čo? Pre mňa to úplne stačilo, pre mňa bolo najväčším vzrušením už len pomyslenie, že každá jedna minúta, každý deň, ktorý strávime na ceste, bude nevídaným prekvapením. Miesta, kde prečkáme noc; miesta, ktoré navštívime; jedlo, ktoré ochutnáme; tajomstvá, ktoré vyzradíme... Žiadne plány, žiadne prípravy a predstierané úlohy, ktoré si v mozgu vopred pripravím – nič než skutočná a nefalšovaná realita danej chvíle.

Nevedela som, čo nás čaká, netušila som, kde skončíme a aj keď existovala šanca, že sa môžeme ocitnúť tvárou v tvár nebezpečenstvu, nebála som sa. Človek dostane vo svojom živote od vesmíru len pár znamení, že so svojím životom musí niečo robiť. Pred rokmi, keď som bola stále na strednej, začala svoj prvý deň medzi neznámymi tvárami, ktoré sa mohli stať priateľmi na celý život, som sa tejto šance nechopila, zostala som ticho, zostala som neviditeľná a nakoniec sa stala otrokom svojho zlého rozhodnutia. Tento raz som už nechcela byť taká hlúpa.

Bolo načase konečne začať naplno žiť.

vvv

Šli sme možno tak dve hodiny, aj keď to nemôžem povedať úplne presne, keďže som sa viac ako na vnímanie času sústredila na to, aby som sa držala kurzu, ktorý mi nadiktovala Carrie predtým, ako sme od nich odišli. Odmietli nám prezradiť, do akých miest pôjdeme, vraj to bude naše prekvapenie a moja znalosti geografie neboli také ukážkové, aby som len na základe zemepisnej šírky a dĺžky dokázala pomenovať cieľovú destináciu. Tma sa prehlbovala a keď už sa zívanie nedalo ďalej potláčať, došlo mi, že je načase zastaviť a prečkať noc.

Len čo som zazrela značku na odbočenie k nenápadnému, skromnému hotelu popri ceste, vyhodila som blinker a zišla na takmer prázdne parkovisko. Tyler sa chopil našich tašiek a spoločne sme sa rozbehli, aby sme pridlho nemuseli stáť v tej ukrutnej zime. Recepcia bola jednoduchá štvorcová miestnosť, z ktorej viedli dvere hneď do jedálne. Koberec mal ohavnú kaki farbu, z lustra sa ťahala dlhá pavučina, no v sekunde, čo som zbadala pukotajúci oheň v krbe, bolo mi to jedno.