Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

29. Na perách máš čary

Hej hou, tak už tradične v stredu som tu spoločne s novou kapitolou a zrejme je to konečne taká, na akú ste netrpezlivo čakali ;) Nebudem vás teda zbytočne naťahovať. Snáď sa bude páčiť :) 

Tyler

Bol to opatrný bozk, len nesmelý dotyk úst, ktorý ma prinútil premýšľať, či to vôbec chcela. Zostal som v šoku a len tam tak stál ako kôl v plote, chrbát bolestivo protestoval z toho, ako som sa hrbil, aby som k nej bol bližšie. Ruky mi zostali visieť pri bokoch, oči rozšírené od prekvapenia a v hlave mi to šrotovalo myšlienkami, jedny viac pritiahnuté za vlasy ako tie druhé. Proste... čo sa to deje?!

Ruby si musela uvedomiť, aký som strnulý, pretože sa odtiahla. „Ja – Ja..." Zapýrila sa tmavou červenou, na smrť zahanbená z toho, čo práve urobila... A ja som nezareagoval.

„Ruby," oslovil som ju, stále mierne mimo. Mimovoľne som si pritisol prsty na ústa, akosi som na nich stále cítil teplo tých jej. Uhla odo mňa očami a nervózne prešľapla na mieste.

„Zabudni na to, nemala... nemala som... ehm."

Zúfalo sa snažiac uniknúť pred trápnosťou situácie, v ktorej sme sa ocitli, prešla okolo mňa a najskôr sa chcela vrátiť k nášmu stolu a pomaly chladnúcej večeri. Ale nemohol som ju predsa odísť s pocitom, že spravila čosi zle, čosi, čo som nechcel. Prekvapila ma, to je všetko.

Chytil som ju za ruku, aby som ju zadržal. „Počkaj."

Bez okolkov som ju k sebe potiahol a pobozkal.

Tento raz to bola ona, kto bojoval proti vlastnému šoku, stuhla a zalapala po dychu, čím mi umožnila bozk prehĺbiť. Pomaly som jej vošiel oboma rukami do vlasov, zaplietol sa tam prstami a trochu jej nachýlil hlavu, aby som získal lepší uhol. Cítil som, ako sa pomaly roztápa; primkla sa ku mne a opätovala mi bozk s ľahkosťou, ktorá mi vzala dych.

Na sekundu sa mi pred očami mihla Isadorina tvár, myseľ sa mi vracala k všetkým tým momentom, keď ma donútila pobozkať ju a robiť s ňou všelijaké iné nemravné veci, ktoré som v prvom rade ani nechcel. Odtrhol som sa od Ruby, presvedčený, že uvidím oči zelené ako otrávené jablko, plné pery zvlnené do arogantného, posmešného úškrnu, ktorý som nenávidel. Ibaže, namiesto toho som videl rozkošne ružové líca, rozžiarené a veľké oči farby neba a pery ako lupeň ruže. Rozdiel medzi nimi bol obrovský a vedel som to, moje telo to vedelo.

Skôr než sa ma stihla opýtať, čo sa deje, sklonil som sa a pobozkal ju znova, tento raz tvrdšie, ohromený teplom a žiadostivosťou, čo sa mi rozlialo v žalúdku, po prvýkrát som necítil len chlad a znechutenie, keď som bozkával dievča. Pretože to konečne bol niekto, koho som chcel. Ruby sa z hrdla vydral malý zvuk, keď som jej omotal paže okolo pása a pritisol ju k sebe pevnejšie, dvíhal ju na špičky, len aby ku mne bola tak blízko, ako sa dá. Nedokážem ani len opísať, aký to bol pocit držať ju v náručí – ako keby tam patrila; akoby moje ruky boli kolíska stvorená len pre ňu.

Ruby mi vrazila ruky do vlasov, nechala pramienky, aby sa jej kučeravili okolo prstov a roztvorila úst, vyzývala ma, pokúšala ma, aby som sa s ňou pohral ešte trochu viac. Zaváhal som len na sekundu, keď som sa jazykom dotkol toho jej a vyrazil z nej prekvapený ston. Nohy sa mi pohli bez môjho pričinenia, posunuli nás preč zo stredu chodby, kde by sme všetkých blokovali k najbližšej stene, o ktorú som Ruby bez váhania oprel.

Prestali sme predstierať a kľučkovať okolo seba a odhodili zábrany a pretvárku. Šalel som z nej, vychyľovala môj svet z jeho osi, pretože som si istý, že som nikdy necítil takúto vášeň voči nikomu inému. Všetky tie reči o ohňostrojoch a iskrách a o videní hviezdičiek boli pravdivé... Sakra, všetko to bola pravda! Ruby mi zovrela predok trička v pästi, trhala ma zaň ešte bližšie, zúfalá po viac kontakte. Pevne som jej zovrel pás, dlaňami skĺzol k jej bokom, aby som ju mohol zdvihnúť zo zeme a omotať ju okolo seba tak pevne, ako to len pôjde. Chcel som ju pohltiť, vdýchnuť ju do seba, dostať si ju do krvi...

Chvíľu môjmu zahmlenému mozgu trvalo, kým mi došlo, že pri nás čosi vyhráva. Hudba v bare bola stlmená takmer na minimum a jokebox začínal až neskôr v noci. Tak teda čo... Neochotne som sa od nej odtiahol, položil ju nohami späť na zem a len sme na seba civeli, neuhýbali očami a snažili sa chytiť dych. Vlasy mala celé strapaté, dielo mojich nenásytných rúk, oči jagavé a pery krvavočervené z toho, ako násilne som si na ne nárokoval. Len som sa na ňu díval a mal chuť pobozkať ju znova.

Ibaže to nešlo, pretože to vyzváňanie vychádzalo z jej vrecka.

„Zvoní ti mobil," oznámil som jej.

Trvalo jej pár sekúnd, kým pochopila, čo hovorím. Potom sebou prekvapene mykla a nahmatala mobil v zadnom vrecku džínsov. Odstúpil som od nej, napriek tomu, že proti tomu protestovali všetky svaly v tele. Srdce mi stále búšilo ako zmyslov zbavené, krv som mal v jednom ohni a nechcel som nič iné než sa jej znova dotknúť. Čo zase prinútilo mňa prekvapene sa myknúť – nikdy predtým som sa nikoho nechcel dotknúť, kým som plne pri zmysloch. Čo za čary to ovláda?

Na perách máš čary, nevedomky mi v hlave vyvstal citát z jednej Shekespearovskej hry, ktorú sme raz rozoberali na hodine v škole, no nespomeniem si, ktorá presne to bola. Usmial som sa, hej, to je citát, ktorý Ruby Gellerovú vystihuje najlepšie.

Ruby

„A – ahoj, mami," prijala som hovor a modlila sa ku všetkému božskému, aby si nevšimla, ako sa mi chveje hlas alebo ako sa snažím popadať dych. Z toho bozku som sa stále celá chvela, triasla sa ako osika, srdce sa mi snažilo preraziť cez rebrá a hlava sa mi točila. Nikdy by som nečakala, že jediný bozk by ma dokázal... zničiť. Nie takto.

„Ahoj, zlatíčko!" zvolala mama natešene. „Volám len, aby som sa spýtala ako sa máš. Kam vás vietor nakoniec zavial? Bavíš sa?"

Len tak z ničoho nič, teplo z Tylerovho dotyku úplne vyprchalo a žalúdok sa mi prepadol až kamsi do päty. Kým sme popíjali pri bare, prechádzali sa po meste alebo sa chabo snažili jeden druhého zviesť, bolo ľahké zabudnúť na to, že moja rodina v Minnesote si myslí, že som kdesi na výlete s kamarátkou, o ktorej si ani nie som istá, či ju tým titulom môžem oslovovať. Bolo ľahké zabudnúť, že som klesla tak nízko a klamala im.

„Ruby, drahá, je všetko v poriadku?" mama postrehla moju dlhú pauzu a tento raz hovorila vážnejšie.

Ona však nebola jediná, kto si všimol tú zmenu v mojom správaní. Zvyčajne som dobrá v skrývaní svojich myšlienok a pocitov, predstierala som bezstarostnosť a veselosť toľkokrát, že tomu uverili aj moji najbližší. Ale Tyler musel byť skutočne nejaký čarodejník, pretože videl rovno cezo mňa. Prižmúril na mňa oči, no nič sa nepýtal, namiesto toho sa len načiahol a bez slova ma vzal za ruku, stískajúc ju, aby mi dodal silu a odvahu.

Zhlboka som sa nadýchla. „Áno, všetko ide ako po masle, som len trochu unavená. Prvou zastávkou je St. Louis a možno sa to nezdá, ale dá sa tu toho vidieť toľko..."

Cítila som sa hrozne, že som mame, alebo aspoň Jade, nepovedala pravdu, ale netúžila som po tom, aby ma bombardovali telefonátmi a správami každých päť minút, len aby sa presvedčili, že som v poriadku a nezranená. Nikdy som mamu nepovažovala za odcudzujúceho človeka, no viem si predstaviť, že by ju veľmi nepotešilo, keby som jej povedala, že som si vybrala za spoločníka nechválne známeho kriminálnika. A ešte keby vedela, že sa pomaly stávame viac než len obyčajnými spoluvýletníkmi...

Oh a Jade, možno milovala Lucasa a jeho rodinu, no vždy bola priveľmi ochranárska keď prišlo na mňa, viem si predstaviť, že keby jej to poviem, je schopná zabookovať si najbližší let do St. Louis, aby Tylera odpravila do hrobu a mňa do domáceho väzenia. Mysleli by si, že som prišla o rozum, keď som sa v skutočnosti nikdy necítila šťastnejšia, viac živá a voľná. Tyler mi pomohol uvedomiť si, že som po takomto dobrodružstve túžila už roky a ja som ešte nechcela, aby to skončilo. Aj keď to znamenalo, že musím pravdu pred mojimi najbližšími skrývať o niečo dlhšie. 

Hm, tak čo na to poviete? Konečne pusa, ale to by som predsa nebola ja, keby sa neskončila predčasne ;)