Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

12. Daj mi tvoju bolesť

Zdravím! Uf, to nám to teda rýchlo ubehlo... A to som si myslela, že tri mesiace leta sa budú zdať nekonečné. Síce ja zajtra do školy ešte nenastupujem, oficiálne som už vysokoškolák, čiže si doma ešte trošku pobudnem, ale so všetkými s vami súcitím a prajem pevné nervy, aby vás učitelia priveľmi nemorili a aby ste to všetci zvládli bez depresii či mentálnych zrútení... :) A možno vám nová kapitola (na ktorú ste čakali celé veky, shame on me) trošku spríjemní zajtrajšiu návštevu pekla zvaného škola :) 

Tyler

Rubin šok sa dal očakávať, veď aj Lucas vyprskol svoje raňajky späť do taniera, keď ma uvidel po tom, ako som svoj poľutovaniahodný zjav nadránom dovliekol domov, a to vo svojom živote videl už veľa zmlátených ľudí, najčastejšie svojím pričinením. Našťastie tam neboli rodičia, takže som zdrhol do svojej izby, varoval brata, aby ani slovom necekol a zostal tam zalezený celý deň, v temnote, aby ma ani nenapadlo pozrieť sa, ako veľmi zlé to je.

Súdiac podľa výrazu Ruby, bolo to katastrofálne.

Včera, keď mi Isa predostrela môj údel, ako mám dokázať, že som stále jedným z nich, na rovinu som jej povedal, že môže zabudnúť. Neexistovala šanca, aby som ju nechal diktovať mi, ako sa mám správať k iným ľudí, stačilo, že som vďaka nej mal občas nutkania zabiť samého seba. Lenže, v gangu nemôžete len tak povedať nie, určite nie kráľovnej mrche priamo do očí. A čosi mi hovorí, že Kitt a Cyrus boli len radi, užívali si každú jednu facku, kopanec aj úder ako pomstu za to, že ich milovanú raz a navždy nenechám na pokoji.

„Ako im môžeš dovoliť, aby ti toto robili?" zamrmlala Ruby a ja som sa vrátil myšlienkami späť do mojej izby. „Toto v gangu normálne robievate – vytĺkate jeden z druhého dušu?!"

Nedokázal som sformovať odpoveď, na to som bol priveľmi zaskočený. Ani neviem, čo bolo viac šokujúce, že na mňa hovorila bez toho, aby uhýbala pohľadom alebo sa pri tom nervózne vrtela, alebo že som v jej slovách cítil náznak hnevu.

„Kto povedal, že je to práca gangu?" nadvihol som obočie a hneď to oľutoval, keď ma rozbolela celá tvár. „Nieže by na tom záležalo, nemusím sa ti tu zodpovedať. Povedz mi, prečo si sem prišla?"

Civela na mňa, jej modré oči boli vzdorné a akosi...chladné, nebol to pohľad, aký som bol zvyknutý vídať na Ruby Gellerovej. Snažila sa mi len pomôcť, z akéhosi nepochopiteľného dôvodu mala o mňa obavy a nahnevala sa za to, čo mi urobili iní, no povedal som si, že nad tým nebudem príliš uvažovať. Áno, gang je drsný, ale nie je to tak, že ja som svätec...

„Ošetriť ťa, ako inak," povedala nakoniec a potom zažmurkala, ako keby ju samú šokovalo, že to povedala.

Klesol som na okraj matrace a sledoval Ruby, ako si pritiahla od stola stoličku a usadila sa naproti mne. Chcela začať tvárou, za čo som bol rád, pretože som mal taký pocit, že ruky budú bolieť stokrát ukrutnejšie. Nerozprávali sme, kým mi ohľaduplne zmývala zaschnutú krv z obočia, niežeby som vôbec dokázal prehovoriť, pevne som zatínal zuby, aby som sa nerozkričal od bolesti.

Aby som sa odpútal od tej agónie, pozorne som pozoroval Ruby, kým pracovala. Tak ako predtým v domove, bola plne sústredená na to, čo robí, čelo iba tak jemne nakrčené, vlasy jej padali okolo tváre, pery stisnuté do úzkej línie a vyzerala ako keby to bola jej každodenná rutina. A, ak neuposlúchnem Isadoru, možno ňou aj bude.

Odstrč ju. Pošli ju domov, takto zneli moje myšlienky celú dobu, čo postupovala od obočia, dolu cez nos a líca, na ktorých už kvitli modriny, k mojej rozrazenej pere. Dovoliť jej ostať, nechať ju, aby bola ku mne takto blízko môže mať hrozné následky pre nás oboch. Nechcela som ju zatiahnuť do gangu, a nechcel som jej ani zlomiť srdce. Nezaslúžila si, aby sa s ňou tak zametalo. No predsa som od nej nedokázal odtrhnúť oči, od jej profesionálnej koncentrácie.