Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

33. Spolu zviazaní

Tak konečne streda, vidíte, dočkali ste sa ;) Nebudem vás zbytočne naťahovať, snáď sa bude kapitola páčiť a dopredu vás varujem, že v sobotu idem preč, takže kapitola bude najskôr až niekedy  večer :) 

Ruby

Hánkami som zľahka zaklopala, aby som ho aspoň nejako varovala predtým ako som opatrne odchýlila dvere a nakukla dnu. Na zlomok sekundy som si pomyslela, že som to možno zle pochopila a mojím tajným dopisovateľom nebol Tyler, no všetky pochybnosti sa mi vyparili z hlavy, keď som si ho všimla, ako sedí vo vani, vlasy stále ako po výbuchu, v očiach bezútešnosť a oblečenie mal do nitky premočené od vody, ktorá mu siahala až kamsi po kľúčne kosti. V dlani zvieral telefón a díval sa naň ako keby to bola jeho jediná nádej.

Vošla som dnu a Tyler odtrhol zrak od obrazovky, keď sa dvere za mnou znova zavreli a ja som sa o ne oprela. Tvár mal úplne prázdnu, bez akejkoľvek emócie, čo ma zasiahlo oveľa bolestivejšie než akákoľvek z jeho správ. Dívajúc sa naňho, zdvihla som mobil a písala: Keby nebolo temnoty, nikto by si slnko nevážil. Navzájom sú úzko prepojené, či už v dobrom alebo zlom, sú od seba večne závislé.

Tylerovi sa rozšírili modré oči, neuhýbal odo mňa pohľadom aj keď mu mobil zavibroval prichádzajúcou správou, ktorú som mu poslala. Hľadela som naňho rovnako uprene, rovnako intenzívne. Jemne som sa usmiala, keď sa konečne pozrel a prečítal si, čo som napísala, videla som ako sťažka preglgol a keď sa na mňa znova pozrel, oči mal červené od potláčaných sĺz. Cítila som ako sa mi do očí tiež tlačia slzy, no prehltla som ich, aby som mohla napísať ešte niečo. Sme spolu zviazaní, Tyler.

Trhane sa nadýchol. „Ruby... Nerozumieš. Existujú veci, o ktorých nevieš, gang –"

„Je mi to jedno," prerušila som ho a podišla bližšie, mobil som odložila na umývadlo. „Gang neurčuje kto si, Tyler, nedefinuje ťa, ty len sám seba presvedčíš, že je tomu tak. Si to ty, kto odmieta vidieť, že si oveľa viac."

Začal vrtieť hlavou, uhýbal odo mňa pohľadom a keďže som pri ňom teraz bola dostatočne blízko, videla som, že sa trasie. Možno som nerozumela, čo sa stalo, že sa znova cíti zle, čo ho toľko mátalo, no nemienila som len nečinne stáť a nechať ho, aby sa s tou bolesťou vyrovnal sám. Koľkokrát sa mu to už stalo? Koľkokrát už musel sám niesť na pleciach bremeno viny a bolesti, ktorú mu priniesli jeho myšlienky? Viac nie, viac na to nie je sám.

„Nie som," zašepkal. „Nie som... Ja – Som nečistý."

Voda vyšplechla na kachličky keď zdvihol ruku a vyhrnul si rukáv mokrého trička, aby si odhalil zápästie... a tenké, jemné biele jazvy, ktoré sa mu ťahali po vnútornej strane predlaktia.

„Snažil som sa. Snažil som sa to zo seba dostať," plakal. „Ale nezáleží na tom koľkokrát krvácam, tá temnota – tá špina – je stále vo mne. Som prehnitý do špiku kosti."

Vydal zvuk ako ranené zviera a nechtami si zaútočil na zjazvenú ruku, driapal si kožu, ako keby zo seba chcel strhnúť mäso a pozrieť sa, či aj jeho kosti sú nečisté. Skočila som k nemu, schmatla mu ruku do svojej a odmietala pustiť aj keď na mňa zavrčal.

„Pusti," nariadil. „Myslím to vážne, Ruby, pusť!"

Odhodlane som zavrtela hlavou. „Nie."

„Prosím..." Hlas sa mu zlomil a tvár povädla. Nech už nad sebou mal akúkoľvek kontrolu, rozpadla sa, oči sa mu naplnili slzami a jednej sa podarilo skotúľať po líci. Tuho stisol viečka k sebe, aby ich zastavil.