Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

43. Koniec idylky

Ahoj, na úvod sa musím ospravedlniť, pretože moje nie matematické bunky sa znova prejavili a neviem odkiaľ som to vtedy zobrala, ale až teraz zostáva do konca príbehu 9 kapitol -_- :D Snáď sa bude časť páčiť :) 

Tyler

Ruby sa na druhý deň prebudila so svalovkou na stehnách a aj keď sa predo mnou snažila tváriť, že je všetko v pohode a ako tanečnica je na takéto veci zvyknutá, nenechal som sa tak ľahko oklamať. Hovoril som si, že to mohlo byť oveľa horšie, no klamal by som, keby som povedal, že som si nerobil starosti. Nariadil som jej, aby sa priveľmi nehýbala, a tak sme v podstate celý druhý deň vo Vegas strávili v našom hoteli, na poschodí s kasínami a skúšali naše šťastie v automatoch.

Vyhral som päťdesiat centov a potom o ne zase prišiel, keď som ich neuvážene stavil.

Nemyslite si však, že len preto, že sme sa teraz nevydali v ústrety mestu a nespoznávali jeho tajné zákutia, že to bola nuda. Narazili sme aj na Poppy a Marcela, ktorí mali akurát niekoľkohodinovú pauzu a pozvali nás na drink. Celý čas som po očku sledoval Ruby a pýcha v mojej hrudi narastala s každou ďalšou minútou, čo som videl, že sa skutočne zabáva. Poppy bola v siedmom nebi z toho, že má Ruby tiež anglické korene a začala ju presviedčať, že jedného dňa sa naozaj musí prísť pozrieť do Londýna.

Keď za mnou pred niekoľkými týždňami prišla s prosbou o pomoc, aby som ju naučil ako nebyť tým plachým, nevinným dievčaťom, úprimne som si myslel, že sa mi to v živote nepodarí a mal jej chuť povedať, aby si na to našla niekoho iného. Sám som nedokázal zmeniť svoj život už niekoľko rokov, uviaznutý v bludisku, z ktorého nieto východu. Nebol som práve v pozícii dávať rady... No stálo ju toľko odvahy požiadať ma o to a ja som cítil, že jej dlhujem aspoň niečo. A teraz, keď na vlastné oči vidím, že sa mi to podarilo, hoci sú to len začiatky a ani zďaleka nie je na konci cesty... Príde mi to ako sen, z ktorého sa nechcem prebudiť.

No ako sme si v tú noc líhali do postele a ja som si uvedomil, že už len dva dni a budeme späť doma, došlo mi, že aj keď nechcem, realita si vždy nájde cestu späť.

Ďalšia zastávka na našej ceste bolo hlavné mesto štátu Colorado, Denver, čo sú vlastne len výškové budovy schované v náručí Skalnatých hôr. Navyše je to aj mesto, ktoré sa nachádza míľu and hladinou mora a len čo som po jedenástich hodinách vystúpil z auta, bolo to cítiť. Vzduch bola akýsi čistejší a sviežejší, nebola tam ani taká katastrofálna zima, akú by ste v januári čakali a keď som si k večernému steaku objednal víno, už po dvoch pohároch som cítil, že mi stúpa do hlavy rýchlejšie, než som zvyknutý.

Ruby, ktorá sa podujala zajtra šoférovať až domov a aj tak nie je veľký fanúšik alkoholu, ma len pobavene sledovala a ja som bol rád, že neviem ako vyzerám a že sedím, inak by som sa sám za seba hanbil. Možno mi nejde veľa vecí, ale vždy som sa pýšil aspoň tým, že viem piť.

„Tuším máš dosť," podpichla ma Ruby a nabodla na vidličku kúsok grilovanej zeleniny.

„To je tou nadmorskou výškou," zabrblal som a Ruby sa rozosmiala. A z toho zvuku som si prišiel viac opitý ako z prekliateho vína.

Nešlo ani tak o to, že by som potreboval mať k jedlu alkohol, no strašiak v podobe konca výletu bol tak veľmi blízko, že som ho už nedokázal viac ignorovať. Rád by som sa utešoval myšlienkami, že to predsa nemusí skončiť, že to, čo sme za tieto dva týždne našli, nezmizne len behom jedného dňa, ale nanešťastie, naivita ani optimizmus neboli v mojej DNA. Aspoň teda už neboli.

Gang mi neustále vypisoval, čoraz častejšie a naliehavejšie, kým odrátavali hodiny a minúty, kedy prekročím hranice Minnesoty. Víno v mojich ústach sa zmenilo na kyselinu, keď som si predstavil, že im budem musieť čeliť a podať herecký výkon svojho života, aby som ich presvedčil, že čo som písal v správach bola pravda. Robilo sa mi z toho zle.