Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

31. Rýchlokurz (ne)pečenia

Ahojte, tak som tu v stredu zase s novou časťou. Akurát som si počítala časti a došlo mi, že už sme za polovicou príbehu Tylera a Ruby, čiže je koniec HBBW série už skutočne za dverami. A tak ma napadlo, že predtým ako sa so sériou a postavami rozlúčime, možno máte nejaké otázky ohľadom toho, ako to vznikalo, chcete vedieť niečo viac o charakteroch, nejaké tie zaujímavosti a ak hej, na konci vám na ne budem môcť už bez strachu zo spoilerov odpovedať :) Bol to len taký nápad, ak by ste mali záujem, tak začnite pomaly rozmýšľať, ale nebojte sa, ako poznám svoje sklerotické ja, ešte vás s tým aj tak budem otravovať :D 

Užite si novú časť a musím sa priznať, že po dlhej dobe je to taká, s akou som spokojná :) 

Tyler

Hanbím sa priznať, že predtým ako sa ma Ruby opýtala, nikdy som veľmi nerozmýšľal nad Francúzskom a či mi chýba. Bol som taký malý, keď sme odišli, že som najprv nechápal, prečo na mňa rodičia a starší brat hovoria po francúzsky, keď všetci ostatní v mojom okolí používajú angličtinu. Mohol som mať tak päť, keď mi Lucas povedal odkiaľ pochádzame, keď mi povedal o Marseille a jeho krásach. Dodnes si pamätám, ako smutne znel, keď mi o našom niekdajšom domove rozprával. Čo sa však týkalo mňa... Prial by som si ho vidieť, aspoň raz, no nedokázalo sa mi cnieť za niečím, čo som skutočne nikdy nemal.

No plánoval som si aspoň trochu pripomenúť krajinu mojich predkov.

Keď Ruby prvýkrát spomenula, že chce ísť do New Orleans, bol som skeptický. Čo je také úžasné a známe na tomto meste okrem jazzu, ktorý som bytostne neznášal? A potom mi to došlo – francúzska štvrť. Nie, nepamätal som si ako Francúzsko vyzerá, ale pamätám si, aký som z neho mal pocit, Nedokážem to vysvetliť – mám v pamäti drobnosti ako zvuky a vône a pocity, a akosi viem, že sa viažu k môjmu rodisku.

A keď som stál uprostred rušnej štvrte a zatvoril oči, nasával do pľúc jej atmosféru, naozaj mi to pripadalo ako keby som bol v inej krajine. Teda, ak zabudnem na všetku tú angličtinu, ktorá sa okolo mňa ozývala. Držal som Ruby za ruku a keď som cítil ako sa trasie, došlo mi, že je čas sa pohnúť. Možno sme vymenili Minnesotu za južné pobrežie, no stále je január a zimu je cítiť aj tu dolu. Potiahol som ju k sebe bližšie a konečne sa pohol, obzeral si balkóny, ktorá sa ťahali nad našimi hlavami a vdychoval lahodnú vôňu reštaurácii, ktoré boli snáď na každom rohu.

„Nechceš si ísť niečo zajesť?" opýtal som sa Ruby, keď už som viac nedokázal ignorovať škvŕkanie v mojom príliš prázdnom žalúdku.

Usmiala sa na mňa, líca mala také červené, že vyzerali takmer krvavé a zuby jej drkotali. „To by som rada."

Vybrať tú správnu reštauráciu sa však ukázalo omnoho ťažšie, než som si pôvodne myslel. Ruby ma uistila, že jej je jedno, kam pôjdeme a ja... Nedokázal som sa rozhodnúť, z ktorej reštaurácie prichádzajú tie najlepšie vône. Nakoniec moju dilemu vyriešil jeden čašník, ktorý stál vo dverách, ktoré som prešiel už veľakrát.

„Bonjour, M. et Mlle, voulez-vous essayer notre nouvelle offre?" (Dobrý deň, pán a slečna, nechceli by ste vyskúšať našu najnovšiu ponuku?)

Premeral som si ho pohľadom. „De quoi s'agit-il ? Implique-t-il la nourriture?" (O čo ide? Zahŕňa to jedlo?) Potom som si uvedomil, čo robím. „A mohli by ste, prosím, rozprávať po anglicky, aby vám rozumelo aj moje dievča?"

Len čo som tie slová vypustil z úst, stuhol som a cítil som ako Ruby po mojom boku tiež zdrevenela. Do pekla, vážne som práve... fakt som jej povedal...? Moje dievča?! Čo to so mnou, sakra, je?! Áno, pobozkali sme sa a ani jeden z nás spanikárene neušiel; áno, každý deň som ju mal rád viac a viac, ale... Moje dievča? Nemohla by byť moja ani keby chcela, o čom pochybujem.