Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

38. Hra sa začína

Zdravím! Snáď si všetci užívate víkend a tradične vám sem dávam opäť oddychovú kapitolu WH. Fangirl vo mne je z nej nadšená, pretože Ryler sú takí cute, že som sa reálne pri písaní usmievala ako slniečko na hnoji :D Tak dúfam, že sa im podarí vykúzliť na tvári úsmev aj vám :) 

Ruby

Počasie sa cez noc nezlepšilo. Keď som sa zobudila a uvidela tie sivé, pochmúrne mračná, zababušila som sa pevnejšie do prikrývok s nesúhlasným stonom a veľmi rozmýšľala nad tým, že tento deň jednoducho zrušíme a zostaneme radšej v teple a suchu hotelovej postele. Ibaže, potom naskočil zdravý rozum, ktorý mi pripomenul, že nie je pravdepodobné, aby sa mi tak skoro naskytla ďalšia šanca vidieť Los Angeles.

Neochotne som sa teda vyvliekla z postele, prezliekla sa a umyla si zuby, potom som si dala za úlohu prebudiť Tylera, ktorý poctivo odfukoval. Ibaže odmietal spolupracovať. Je jedno koľko som doňho šťuchala, mykala ním a kmásala, zakaždým sa len prevalil na druhý bok a odmávol ma akoby som nebola nič iné len otravný hmyz. Naštvala som sa a silno ho uštipla do boku, Tyler po mne chňapol, strhol ma na posteľ a prišpendlil k svojej hrudi, aby som mu dala pokoj.

„Arrêtez, mon soleil," povedal rozospato a oprel sa mi bradou o vrch hlavy. (Jazykové okienko: "Prestaň, slnko moje.") 

Rada by som povedala, že som svoje úsilie nevzdala a pokúsila sa mu vykĺznuť, no v skutočnosti som sa k nemu pritisla celým telom a pažami ho objala okolo pása. Za oknami rytmicky bubnoval dážď, ten melodický tanec kvapiek bol ako uspávanka – bolo by také ľahké skĺznuť späť do spánku a užívať si Tylerovu blízkosť. Lenže, uvedomovala som si, že by sme sa obaja cítili previnilo, keby sme odišli z LA a nič z neho nevideli.

„Čaká na nás obhliadka mesta," zašepkala som.

„Mesto tu počká aj do rána, Ruby."

Potlačila som smiech. „Tyler, je takmer deväť ráno."

Pomaly rozlepil viečka, zadíval sa najprv na tú depresiu tam vonku, potom sa mierne zdvihol na lakti a zaškúlil na hodiny na stene. Keď mu došlo, že mám pravdu, so zastonaním padol späť na vankúš a prehodil si ruku cez oči ako keby mu to pomohlo odignorovať skutočnosť. Stálo to veľa sebazaprenia – od nás oboch -, no nakoniec sme sa predsa len vychystali. Tylerova podmienka bola, že sa nikam nepohne bez šálky poriadneho espressa a ja už som začínala byť taká hladná, až som mala pocit, že môj žalúdok začal pojedať sám seba.

Po výdatnej dávke maslových croissantov (pre mňa) a desivo vyzerajúcom kýbli čiernej kávy (pre Tylera) oveľa odhodlanejšie, než sme sa v skutočnosti cítili, sme vyrazili do ulíc. Vďakabohu hustý lejak ustal na drobné mrholenie sem a tam, no aj tak fúkal studený vietor a pri pohľade na tú smutnú oblohu sa človeku fakt chcelo len zaliezť niekam, kde je teplo a príjemne.

Možno sme neboli fanatici, čo sa týka filmov, no nemôžete navštíviť Hollywood a nezavítať na Chodník slávy, kde je umelcom ako pocta za ich celoživotné dielo udelená hviezda s ich menom. Tyler si odfotil hviezdu Alfreda Hitchcocka a ja zase Hugha Jackmana – pre mamu, keďže je doňho platonicky zamilovaná od čias, čo prvýkrát videla film Austrália.

Neodmysliteľným lákadlom pre turistov v LA je jednoznačne aj nápis Hollywood, ktorý sa vyníma na kopci, z ktorého je vidieť celé rozľahlé mesto. Môžete ho vidieť aj z diaľky a keďže počasie je dnes také aké je a štverať sa hore po zablatenom kopci nás ani jedného nelákalo, uspokojili sme sa aj s takýmto výhľadom. Keď o tom poviem Jade, jednoznačne na mňa zhrozene vyletí, že som si nechala ujsť takúto príležitosť, no ja som oveľa radšej objavovala skryté zákutia a uličky plné zaujímavých vecí, čo ľudia ešte nevideli ako strácala hlavu pre atrakciu, ktorú pozná hádam každý na svete.