Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

8. Noc ako svedok

Ahojky,  predtým ako prejdeme ku kapitole, mám na vás dve veci. Prvá je tá, že zajtra odchádzam do Prahy na prijmačky, čiže sa istú chvíľu ozývať nebudem. A za druhé, v pondelok to budú dva roky, čo  skončilo Catastrophe (a zároveň mám narodeniny :D) a keďže mi ešte dávnejšie z predmaturitného stresu zašibalo, urobila som čosi, za čo ma budete považovať za blázna. Mám prekvapko spojené so sériou HBBW  a som zvedavá, čo na to poviete :D 

Odo mňa všetko ;) 

 Tyler

Naozaj som netušil, čo to robím, aj keď povedať, že prichádzam o rozum sa zdalo ako dobrý začiatok. Byť v Cascade, predstavovať si všetok ten smiech a radosť, všetky spomienky, ktoré si tam môj brat vytvoril so svojimi kamarátmi a uvedomovať si o koľko lepší a slobodnejší jeho život bol v porovnaní s mojím, mi takmer privodilo záchvat paniky. A keď ma Finn obdaril potuteľným úsmevom potom, čo uvidel Carrie, vedel som, čo to znamená – máš povolenie odísť.

Zúfalý vypadnúť z toho prekliateho miesta, ktoré zo mňa pomaly vysávalo život, vôbec som nerozmýšľal, keď som ponúkol Ruby, že ju odprevadím domov. Ale nechať ju tam samú, v tých šatách, ktoré mi takmer privodili infarkt, iba s opilcami a nocou ako spoločníkmi, vedel som lepšie ako ktokoľvek aké zlá číhajú v tieňoch nášho mesta. Sám som bol jedným z nich. Viete si teda predstaviť môj šok, keď súhlasila a...ešte aj povedala, že sa nebojí. Buď bola neskutočne odvážna alebo úplný masochista.

Večerný januárový vzduch bol ľadový a brutálny, striaslo ma a tesnejšie som sa zababušil do svojej bundy, aj keď som vedel, že ma chladná koža veľmi nezahreje. Ruby po mojom boku si zaborila tvár do veľkého bavlneného šálu, čo mala omotaný okolo krku a neušlo mi, ako sa neisto potáca na opätkoch, buď kvôli vetru alebo kvôli svojej vlastnej neschopnosti kráčať v nich, nevedel som povedať. No predsa som sa prinútil zvoľniť tempo, príliš sa nehnať, aby si nevytkla členok.

„Ako sú na tom tvoje ruky?" z ničoho nič sa spýtala, hlas tlmený hrubou látkou. Zízala rovno pred seba, na chodník, ako keby bolo pre ňu ľahšie konverzovať, kým sa mi nedívala do očí.

„Lepšie," odvetil som a sám si prišiel trochu neisto.

Nikdy sme sa spolu v skutočnosti nebavili, ani za celé tie dlhé roky, čo sme chodili do rovnakej školy a triedy. Bolo to vlastne celkom čudné, naši súrodenci boli najlepšími priateľmi prakticky od chvíle, čo sa stretli, teraz sú až po uši zaláskovaní, a predsa ja a Ruby o sebe nevieme takmer nič. Jedného dňa sa z nás môže stať rodina, ak sa niekedy Jade dostatočne unormálni, aby kývla na manželstvo, a stále sme sa k sebe správali ako cudzinci.

Úprimne, nie je ani také ťažké pochopiť, prečo je tomu tak. Počas strednej som na tom bol dosť zle, neustále som sa ľutoval, utápal sa v depresií a zúfalstve, panické záchvaty boli na dennom poriadku a niektoré dni boli také prekliato zlé, že som sa kompletne uzavrel do seba, hodiny sa mi míňali v beztvarých machuliach v odtieňoch sivej a čiernej, prešiel celý deň a ja som si to ani neuvedomil. Boli dni, kedy som ani nevedel, kto vlastne som. To nie je práve typ človeka s akým sa chcete priateliť. A Ruby... Vždy sa zdala taká delikátna, príliš dobrá, aby sa priblížila k niekomu ako ja. Navyše, jej komunikačné schopnosti neboli oveľa lepšie ako moje.

„Našťastie by po nich nemali zostať jazvy," doplnil som, sám tak úplne neviem prečo.

Áno, boli sme dvaja hanbliví ľudia a napriek tomu, že naši súrodenci spolu chodia, to neznamenalo, že sa z nás hneď musia stať nerozluční priatelia. Ale viac som nechcel byť ten zatrpknutý chalan s temnou aurou, akým som bol počas strednej, vytvárať priateľstvá a rozprávať, akokoľvek ťažké to bolo, mi pomáhalo cítiť sa lepšie. Nemohol som sa spoliehať iba na Finna a bol to on, kto do mňa neprestajne hustí, aby som chodil viac von, socializoval sa a bol sám sebou, ukázal ľuďom, že som viac než len kožená bunda a povesť.