Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

17. Chvenie

Ahojte, tak tu máme posledný deň v roku 2018. Čo sa týka plánov do budúceho roka, dám vám ešte vedieť, keďže neviem ako budem popri skúškach stíhať :) Ako hodnotíte tento uplynulý rok vy? U mňa je pravda, že mohol byť lepší, ale nesťažujem sa :)

P.S. Prajem vám všetkým veselého Silvestra, dávajte si bacha hlavne na prsty. A do nového roka 2019 vám želám veľa úspechov, aby ste boli šťastní a zdraví a ak sa vám nepodarilo splniť, čo ste si zaumienili tento rok, snáď sa vám to podarí splniť tento raz :) 

Ruby

Čo by robila Jade? bola prvá myšlienka, ktorá mi prešla hlavou, keď Tyler navrhol, aby som zostala, nech sa lepšie spoznáme. A hneď mi bolo jasné, že ona by neváhala a chopila sa tej šance, možno by rovno aj usporiadala párty, ktorá by zdemolovala celý dom. Čiže by spravila presne to, čo mne by inokedy ani nenapadlo... Lenže potom sa objavila nová, dosiaľ nepoznaná myšlienka – Čo chcem robiť ja? S prekvapením som si uvedomila, že sa nechcem ešte uzavrieť do seba a zbabelo utiecť. Hej, možno sa nebudeme veľa rozprávať, ale bol by to začiatok...

Tyler predo mňa položil šálku s višňovým čajom a ja som sa usmiala, keď som si všimla, ako sa na mňa z porcelánu díva namrzený Grinch.

„Neopováž sa," varoval ma, keď si všimol môj výraz. „Stačí, že mi kvôli tomu robili zo života peklo moji bratia, nemusíš aj ty."

„Nevidím nič zlé na tom, že máš rád Grincha," mykla som plecami. „Jeho postava mi prišla...osviežujúca, popri všetkých tých usmievavých a veselých princeznách."

„Však? Je nedocenený, pravdepodobne jediná rozprávková postava, ktorá nie je skrz-naskrz optimistická." Zastal s pohárom džúsu na polceste k stolu. „Okej, on a ešte možno Flynn Ryder."

„Počkaj, snažíš sa mi nahovoriť, že –"

Prerušil ma náhly výkrik z obývačky a Tyler bol v momente na nohách, oči podozrievavo prižmúrené, keď k nám do kuchyne nabehli dvojčatá.

„Ak ste niečo rozbili..."

„Nie, nie," rýchlo popierali. „Dávajú Chvenie, musíme to pozerať!" Tylerovi sa po týchto slovách rozžiarili oči a odrazu vyzeral taký šťastný a mladý, ako teenager, ktorým bol. Otočil sa na mňa v nemej otázke a ja som nemala to srdce odmietnuť ho, keď sa na mňa díval s toľkou nádejou.

„No ak si budem zakrývať oči, nesúďte ma prisilno."

Možno som fanúšička kriminálok a záhad, ktoré občas môžu byť pekne desivé, no horory nikdy neboli nič pre mňa. Mali takú znepokojujúci efekt, že ma nútili predstavovať si veci, ktoré nie sú, počuť veci, ktoré neexistujú...A okrádali ma o pokojný spánok. Chvenie som nikdy nevidela, počula som o ňom už veľa, keďže sa to považuje za klasiku a vedela som len, že je to o nejakých príšerách, ktoré začnú požierať obyvateľov jedného malého púštneho mestečka. Preto som pred tým filmom mala rešpekt.

Gauč bol pre nás štyroch ledva dosť široký, keďže všetci traja Anselinovci sú takí neskutočne vysokí ako hory v ľudskej koži, čiže som nemala na výber len sedieť pritisnutá k Tylerovmu boku a prehnane som si uvedomovala, každý jeden kúsok našich tiel, ktorým sme sa dotýkali. Tiež si to musel všimnúť, pretože sa stále vrtel, snažil sa posunúť tak, aby ma príliš nedlávil. Povedala som si, že by ma to nemalo rozptyľovať, len sme tam sedeli, nič nové, nič prehnane intímne. Ako keď idete v autobuse a váš spolusediaci sa na vás priveľmi tisne. Pohľad som nespúšťala z televízora.