Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

11. Za kvapku guráže

Ahoj! Dnes ma skutočne nenapadá žiadne trefné entrée, keďže som na smrť unavená. Ale už len týždeň v robote a konečne dobehnem deficit, snáď... :D Kapitola je asi taká všelijaká, no v každom prípade som rada, že vôbec nejaké je. Snáď sa bude páčiť :)

Ruby

Nasledujúci deň Tyler neprišiel na svoju zmenu v domove dôchodcov, a nie je to tak, že by som ho vôbec očakávala alebo podobne. A určite som sa nepýtala Liz, či chodí často ku kávomatu v čakárni – je to jeho prvá zastávka každé ráno, ako sa ukázalo. Keď som tam to ráno postávala a nervózne podupávala nohou, stále som nechápala, čo to do pekla robím, alebo čo sa vlastne chystám povedať... Kúpil mi kávu a aj keď to bola jeho vina, že som tú svoju predtým rozliala, stále som mala nutkanie oplatiť mu to.

Po asi pätnástich minútach som si povzdychla a odpichla sa od steny. Nemohla som sa tam schovávať celé ráno a ignorovať svoje povinnosti, stále existovala možnosť, že prišiel skôr a kúpil si kávu alebo si priniesol svoju z domu. Alebo ma tam videl a nestál o ďalšie trápne stretnutie. Je pravda, že sme vždy skončili v napätom tichu, keď sme sa pokúsili o rozhovor...

Ako som vychádzala z čakárne, zhíkla som, keď som sa zrazila s čímsi tvrdým a takmer stratila rovnováhu, nebyť dvoch rúk, ktoré ma schmatli a postavili späť na nohy. Zmätene som zdvihla hlavu a stretla sa so sivým pohľadom dôstojníka Cassidyho a nemohla som si pomôcť, no zišlo mi na um, že aj napriek tomu, že nemohol mať viac ako tridsať, jeho oči pôsobili oveľa staršie.

„Pardon," zašomrala som a rýchlo od neho odstúpila.

Zavrtel hlavou. „Nie, nie, to ja by som sa mal ospravedlňovať, nedával som pozor."

Nezúčastnene strelil pohľadom na hodiny na stene a hlboko si vzdychol, keď si uvedomil, že je po pol deviatej, teda dávno po začiatku pracovných hodín. Tak sa zdá, že nie som jediná, kto si všimol Tylerovu neprítomnosť.

„Musím sa spýtať," obrátil sa na mňa Cassidy, „nevidela si Tylera? Nevieš o ničom, čo by ho mohlo zdržať?"

Zahryzla som si do spodnej pery a zavrtela hlavou. „Nie, nič neviem, pane."

Dlaňami si pretrel tvár. „Do pekla, prečo takto zahadzuje svoj život?!" Prepochodoval popri mne a potom som len začula, ako hovorí Liz, že ho má okamžite informovať, keby sa Tyler objavil.

V ten deň som dohliadala na Pauline, pacientku, ktorú som zvykla vídavať v spoločenskej miestnosti, aj keď asi bola najtichším obyvateľom domova. Za tie roky, čo som vypomáhala v sanatóriu, ani raz som ju nepočula rozprávať, len si hmkať čosi popod nos, čosi, čo mi pripomínalo uspávanku, alebo sa z ničoho nič začala sama pre seba usmievať. Sestričky mi povedali, že má veľmi silného Alzheimera a že si pravdepodobne ani neuvedomuje polovicu vecí, čo sa okolo nej dejú. Avšak, mala rada, keď jej niekto česal vlasy, čiže som strávila nasledujúce dve hodiny tým, že som jej do polky chrbta siahajúce kadere splietala do francúzskeho vrkoča.

Medzitým som sa myšlienkami vracala späť k udalostiam predošlého dňa, keď sme sa s Tylerom zhovárali pri stroji na kávu a on dostal správu, ktorá ho prinútila...Prepnúť sa do gangsterského módu. Čo ak sa niečo stalo s gangom? Alebo čo ak dostal ďalší záchvat paniky a teraz tam nebol nikto, kto by ho z toho dostal? Netušila som koľko Finn vie o týchto jeho stavoch, no musela som si pripomenúť, že to nie je moja vec a mala by som si dať pohov. Ak sa zranil pri jednej z ich „akcii", nuž, koledoval si o to...