Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

41. Byť milovaný bláznom

Zdravím! Pripravení zistiť, čo sa nachádzalo v obálke? ;) 

Tyler

„Uvedomuješ si, že si mi takmer privodil infarkt?" sťažoval som sa svojmu najlepšiemu kamarátovi do telefónu, zatiaľ čo som pochodoval hore-dole po apartmáne a snažil sa neprísť o rozum.

„Ale no tak, Ty, nedramatizuj to," chlácholil ma pobavene Finn. „Malo to byť prekvapenie a ako tak počúvam, vyšlo dokonale."

„Nemám rád prekvapenia," pripomenul som mu. „A navyše, narodeniny mám až za mesiac..."

Viac som cítil ako počul, že sa Ruby vystrela a zbystrila pozornosť. Bolo to vlastne celkom komické, chodili sme spolu na strednú, naši najlepší kamaráti sú manželia a naši súrodenci tvoria pár, sme na tejto spontánne cestu už viac ako týždeň, tak nejako sme sa do seba zamilovali a skoro sa spolu vyspali, a predsa o sebe nevieme čosi také základné ako kedy máme narodeniny. Hej, mám taký pocit, že sme to vzali z opačného konca, sústredili sa na tie detaily nášho života, čo sa bojíme povedať druhým a úplne zabudli na takéto drobnosti, čo sa o sebe ľudia dozvedajú ako prvé.

Zažmurkal som a prebral sa z myšlienok, keď mi došlo, že mám mobil stále na uchu a Finn čosi bľaboce.

„Prepáč, čo?"

„Ako sa vám vlastne darí? Nejaký pokrok medzi vami dvoma?" zaujímal sa Finn. V hlave sa mi premietli udalosti včerajšieho večera – sladký dotyk jej pier na mojich, jej mäkké, poddajné telo pod tým mojím, šepot môjho mena z jej úst... Merde! Otriasol som sa a musel si odkašľať, aby som hlas dostal znovu pod kontrolu a Finn mi z neho nevyčítal skrytý zmysel. Ruby, ktorá sa na mňa stále dívala a všimla si tú zmenu v mojom vystupovaní, sa zapýrila a radšej uhla pohľadom.

„Ani jeden z nás zatiaľ neurobil nič, čo by sme mohli ľutovať, takže asi tak."

Našťastie som hovor s Finnom nemohol dlho naťahovať, inak som si istý, že by na to nejako prišiel alebo by som mu to nakoniec vykecal sám a to by bola katastrofa. Ak to vie Finn, vie to Carrie a tá to hneď zavolá Ruby a priveľmi som sa bál, že by to v nej vyvolalo paniku, akú som vlastne čakal aj dnes hneď ráno, keď sme sa ocitli zoči-voči. Stále som bol napätý a skeptický, Ruby bola až podozrievavo v pohode a podľa toho som vedel, že sa niečo deje.

Ruby sedela na posteli a bezmocne sa prehrabávala kopou svojho oblečenia, čo vyhádzala z batoha a prešla ju už asi tisíckrát, len aby došla k rovnakému záveru – nemá nič vhodné na oblečenie. Ja som sa ani neobťažoval pozrieť, hneď som vedel, že sú tam len džínsy a pár tričiek či mikín. Jednoducho nič, čo by ste si mohli obliecť na predstavenie jedného z najslávnejších a najlepších cirkusov na svete.

To bolo totiž to naše prekvapenie, z ktorého sme sa obaja ešte spamätávali – dva lístky na večerné predstavenie Cirque du Soleil.

Ako malý chlapec som bol posadnutý len pár vecami – Grinchom, maminými madeleines a áno, uhádli ste to, cirkusom. Vždy ma fascinovalo ako dokážu akrobati vytvárať mágiu za pomoci svojho vlastného tela. Prinútili vás uveriť, že aj to, čo ste považovali za nemožné, je v skutočnosti možné, ak máte v sebe dosť odhodlania a trpezlivosti. Pamätám si, ako som raz doma v telke civel na zostrih jednej ich šou a pokúsil sa opakovať po nich. Na rad prišla akási pirueta, pri ktorej sa mi podarilo zakopnúť o gauč, preletieť cezeň a rozbiť si hlavu o okraj poličky s knihami. Vtedy mi došlo, že zo mňa cirkusant nikdy nebude, no môj obdiv to nezmenilo.

Finn veľmi dobre vedel, že mám pre Cirque du Soleil slabosť a niekedy, keď som mal dobrú náladu a dovolil si byť optimista, som vyhlasoval, že si na dvadsiate narodeniny zoženiem letenku do Las Vegas a pozriem si jednu z ich magických šou. Vždy to však bol len tento nerealistický sen, v Minnesote bolo príliš veľa okov, ktoré mi nedovoľovali odísť. Ale stal sa zázrak a mohol som odísť, som vo Vegas a môj najlepší kamarát práve premenil jeden z mojich najväčších snov na realitu.