Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

13. Za jedno s nocou

Ahojte. Nebudem sa zase ospravedlňovať, pretože vás to určite nebaví stále počúvať, ale spisovateľský blok robí svoje a netrúfam si povedať, kedy sa to zlepší a či vôbec... Celé leto som nemala motiváciu písať, čo už viete a zajtra mi začína konečne aj škola, takže už nebudem mať ani toľko voľného času. Táto kapitola je len taká na rýchlo, najskôr len light a oddychová, ale ako náhle budem mať nejaké novinky ohľadom toho, či sa múza vrátila, dám vám vedieť. To isté platí aj pre trojku Výnimočných, veľa ľudí mi už písalo, kedy trojka pribudne a ja si netrúfam odpovedať. Strašne ma to mrzí, ale musím vás zase raz prosiť, aby ste boli trpezliví a vydržali to so mnou, tiež som len človek, no urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som zase priviedla zradcovskú inšpiráciu k životu a priniesla vám kapitoly a príbehy, na ktoré stojí za to čakať :) 

Ruby 

    „ČOŽE?!" zvrieskla som súčasne s Tylerom, ktorý vyskočil zo svojho miesta na posteli. Carrie sa mi zasmiala do telefónu, no mne to neprišlo veľmi zábavné. A ak teraz povie, že len žartovala... Budem ju ignorovať celé tri dni tak intenzívne, až začne spochybňovať svoju vlastnú existenciu!

„Vydala som sa, karotka," zopakovala. „A kým sa stihneš opýtať, nie, nie som opitá ani ma do toho nikto nenútil."

„Potratila si rozum?!" zasyčala som a snažila sa ovládať svoj hlas. „Prosím, povedz mi, že si si nevzala toho, koho si myslím..."

„Okej, tak ja to teda nepoviem..." Do pekla!

Otočila som sa na Tylera, ktorý vyzeral, že by najradšej buď hodil mobil o najbližšie stenu alebo sa prefackal, aby sa uistil, či sa to skutočne deje. Mala som pocit, že má práve podobný hovor ako ja, len z mužského pohľadu, tak som mu naznačila, že idem von. Obaja sme si zaslúžili súkromie, kým to so svojimi bláznivými kamarátmi vybavíme. Po špičkách som vkĺzla do kúpeľne oproti a zavrela za sebou dvere, a sadla si na okraj rozmernej vane.

„Carrie, nemôžeš si predsa vziať niekoho, koho poznáš len dvadsaťštyri hodín," zvolila som miernejšiu cestu, racionálne a rozumne jej všetko vysvetliť a nie jej len vynadať, ako by som chcela.

„Vlastne sme chodili do rovnakej škôlky!" zvolala entuziasticky. „Bol v ročníku podo mnou, nie je to skvelé? Ako keby osud chcel, aby sme si k sebe znova našli cestu!"

„Počúvaš sa vôbec?!" odvetila som. „Toto je šialenstvo. Nikdy ťa nelákali záväzky a teraz, po jednej noci s Finnom kývneš aj na manželstvo? Carrie, prosím ťa, mala si si to najprv premyslieť."

„Karotka, to som aj urobila." Povzdychla si a oddialila telefón od ucha, keď čosi zamrmlala najskôr Finnovi. „Viem, že si o mne myslíš, že som impulzívna a šialená, a často krát máš pravdu, no neurobila som to, pretože som si myslela, že je to veľmi zlý nápad, ktorý sa postupom času ukáže ako geniálny. Finn je iný ako ostatní chalani, akých som kedy stretla, to by si mala vedieť, keďže ho poznáš dlhšie." Z akého si dôvodu sa tej poznámke zasmiala, no ja som to považovala len za ďalší argument, ktorý podporil moju teóriu. „Nespali sme spolu, v ten večer jeho narodenín, celú noc sme sa prechádzali po uliciach mesta a rozprávali sa, nechcel silou-mocou zneužiť situácie ako by to bol urobil niekto iný a vtedy som nadobudla pocit, že – že by ho moja mama zbožňovala a..." Počula som, ako sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila, keď sa jej začal triasť hlas. „A to ma utvrdilo v tom, že je ten pravý."

„Ach, Carrie..."

V mysli mi to šrotovalo myšlienkami, chcelo sa mi na ňu kričať, pretože si koledovala o problémy a dosť pravdepodobne aj zlomené srdce, no na druhej strane... Áno, jej logika boli vždy tak trochu zvrátená, na to som si už zvykla, no nie, keď išlo o jej mamu. Bola asi jediným človekom, ktorý ju dokázal primäť chovať sa rozumne a aj keď je už mŕtva, Carrie sa stále snaží robiť všetko tak, aby ju potešila. Takže, ak mala z Finna pocit, že by jej ho mama schvaľovala... Bolo naozaj ťažké ukázať jej aj tú tienistú stránku jej rozhodnutia.