Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

15. Ranná dávka zastrašovania

Ja už ani neviem či má zmysel sa vôbec ospravedlňovať. Keby mi len z nedostatku spánku, nadmerného stresu a depresie nepreskakovalo, nová kapitola by dosť pravdepodobne bola možno až niekedy pred Vianocami. Hovorí sa mi to naozaj ťažko, ale nech už Ruby a Tylera milujem akokoľvek, stále mám pocit, že na ich príbehu čosi nesedí. Alebo to zo mňa len hovoria moje vlastné pocity, keďže mám teraz nie práve ružové obdobie... Ale to je iná story, ktorú počuť nechcete. Budem bojovať ďalej, jednoznačne, len si nie som istá, ako dlho ten boj bude trvať a nakoľko bude úspešný, a teda netuším koľko z vás tu vôbec zostane až do konca. Nechcem teraz, aby ste mi písali nekonečné motivačné slohovky alebo ma zasypávali peknými slovami, pretože, nebudem klamať, je dosť možné, že sa čoskoro emočne zrútim, len potrebujem vedieť, úprimne a skutočne, nebojte sa mi povedať vaše skutočné pocity, budete tento boj aj najďalej bojovať so mnou alebo ostávam sama vojačka v poli? 

Ruby

Tie kľúče boli prekliate. Alebo tak sa mi to aspoň zdalo, čím dlhšie som na ne civela, kde ležali na stole a mala som kvôli nim chuť trieskať hlavou do dreva. Na čo som, do pekla, myslela?! Oh áno, pravdepodobne som vôbec nemyslela, tak je to. Proste som...konala. Bolo jasne vidieť, že mu to víno stúplo do hlavy, nieže by ma to prekvapovalo, keďže sám stiahol celú fľašu. Takže keď zahlásil, že plánuje sadnúť na motorku, ktorá bola sama o sebe samovražedná, nemohla som mu to dovoliť.

Ale ukradnúť mu kľúče?!

So zastonaním som sa lícom oprela o kraj stola a priala si, aby som mohla vrátiť čas o pár hodín späť a prehodnotiť svoje konanie. Zvyčajne takáto nie som, nie som...spontánna, ľahkomyseľná a dostatočne odvážna, aby som robila, čo chcem. Iba pri Tylerovi sa zdá, že moje obrany neprestajne poľavujú, ako keby som bola niekto úplne iný. A nepotrebovala som na to ani vymyslieť si v hlave fiktívnu postavu.

To ma asi šokovalo najviac. Celý čas uňho doma, na motorke, aj keď sme sa rozchádzali domov som to bola ja, nie len vymyslená úloha, do ktorej som sa vcítila, aby som nepanikárila. Toto nikam nevedie, pomyslela som si a odstrčila sa od stola, a zamierila k posteli, ktorá ma vítala s mäkkou náručou. Dnešok bol únavný, priveľmi rušný a tak trochu mi bolo aj smutno z toho, čo sa deje s Carrie.

Nechápte ma zle, keď som ich videla spolu, musela som uznať, že sa naozaj našli, aj keď mi to stále príde uponáhľané. Nedokázala som sa však zbaviť pocitu, že – Napriek tomu, že sa sťažujem na jej bláznivú povahu a urputné snahy prinútiť ma sa socializovať, zvykla som si na to, boli jediným zdrojom vzrušenia v mojom nudnom živote. A keďže Garrett má teraz novú priateľku a Carrie sa vydala, začínala som si pripadať neuveriteľne sama.

Ďalší deň bola sobota, čo znamenalo, že som mala príliš veľa času a nič na práci, alebo lepšie, nemala som sa ku komu obrátiť, keďže Carrie bola zaneprázdnená, Garrett je vec minulosti a úprimne, nikdy som nepatrila k ľuďom, čo mali veľa kamarátov. A keďže som bola v domácnosti prvá hore, vyvliekla som sa z postele a primäla sa vydať na svoj rutinný ranný beh. Teraz, viem, že to znie smiešne, ísť si zabehať v tom mraze, ale ako baletka som sa musela udržiavať vo forme, to bolo kľúčové.

So svalmi páliacimi od námahy, s tečúcim nosom a chodidlami kompletne odmrznutými, že som ich necítila, som bola neskutočne rada za teplo predsiene. Rýchlo som odkopla topánky a náhlila sa do kúpeľne, aby som si dala horúcu sprchu a znova si rozprúdila krv. Najskôr to odo mňa bolo masochistické, udržiavať tento zvyk aj počas najchladnejšieho mesiaca, no pomáhalo mi to relaxovať, vyčistiť si myseľ a pri tej lavíne starostí, čo sa na mňa valila v poslednej dobe, som to potrebovala ako soľ.