Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

36. V meste anjelov

Keďže sa ponáhľam na oslavu, dnes budem extra stučná. Kapitola je taká oddychová, nič prevratné, no snáď sa bude aj tak aspoň trochu páčiť :) 

Tyler

San Antonio a Phoenix ubehli ako voda. Zrejme to bude aj tým, že mi bolo tak dobre, že som si ani neuvedomil ako rýchlo nám tie dva dni prešli a museli sme znova sadnúť do auta v ústrety ďalšiemu mestu. Nie že by som sa sťažoval, vďaka Ruby, ktorá bola proste Ruby a robila každý deň žiarivejší, som zabudol na zlé myšlienky a bezútešnú realitu mojej situácie späť v Minnesote. Našu cestu som si užíval plnými dúškami a nemohol sa dočkať ďalších prekvapení a dobrodružstiev, ktoré na nás čakajú.

Po tej neplánovanej zastávke na poli, kde som sledoval Ruby tancovať, sme do San Antonia dorazili o niečo neskôr, než sme plánovali. Ale stálo to, sakra, za to! Zdala sa šťastnejšia, viac uvoľnená a napriek tomu, že sa moja úzkosť a vina nepremenili na prah, len som ich pochoval ešte hlbšie, bozkávanie a dotýkanie mi prišlo prirodzenejšie. Nedokázal som jej odolať, bola nádherná a podmanivá a kým som si to stihol uvedomiť to sladké a nežné dievča si ma kompletne omotalo okolo prsta.

Len čo sme dorazili do hotela – ktorý bol už tradične obrovský, nádherný a určite aj parádne predražený – len sme si vliezli do sprchy a potom unavene padli tvárou do postele. Zaspali sme takmer okamžite a až ráno sme si uvedomili, že sme porušili našu dohodu a oddelených posteliach – zobudili sme sa totižto vedľa seba. Kedykoľvek inokedy by mi to hneď spôsobilo ďalší z mojich záchvatov, pripomínalo mi všetky tie nepríjemné chvíle, keď som sa zobudil zamotaný do prikrývok v Isadorinej posteli a rýchlo sa odtiaľ pakoval preč skôr ako jej povraciam matrac...

S Ruby to bolo iné. Už bdela a pozorovala ma ospalými, láskavými modrými očami ako keby som bol maľba od Moneta. Dlhú chvíľu ani jeden z nás nič nehovoril, proste sme sa na seba len dívali a pravdepodobne žasli nad tým, že ani jeden z nás s krikom neutiekol. A nech sa prepadnem, ale nikdy som sa necítil viac spokojný ako keď som ju videl ležať po mojom boku a uvedomil som si, že by som dal čokoľvek len aby som sa takto mohol prebúdzať každé ráno.

Neskôr v to ráno sme išli na raňajky a rozprávali sa ako keby to nebolo nič nezvyčajné. Spýtal som sa jej, ako sa dostala k baletu – jeden večer nemohla spať a našla svoju mamu ako pozerá Billyho Elliota a úplne sa zamilovala ako do filmu, tak aj do tanca. Potom sa ona pýtala mňa na akú výšku chodím a čo študujem – ekonomiku – a prečo. Bola to pre mňa jediná prijateľná cesta, vždy mi to išla s číslami a mal som to rád, takže som nemal žiadne nutkanie nájsť si čosi iné, z čoho by som si mohol vybudovať moju budúcu kariéru.

Po raňajkách sme šli von, zažiť mesto a život v štáte, ktorý je tak veľmi vzdialený tomu nášmu. Predtým ako sme odišli z hotela Ruby na mape vyznačila niekoľko miest, čo by stálo za to vidieť a tak sme skončili v akváriu, ukazovali sa na všakovaké ryby a bavili sa tým, že sme jeden druhého k nim prirovnávali. Najskôr sme sa správali ako pojašené deti, ktoré na svete nič netrápi a neviem presne, kedy sa to stalo, no akosi sme sa chytili za ruky a nepustili sa až dokým sme nevyšli von. Bolo to ako keby sme boli na rande, čo som si však uvedomil až už keď som zaspával, keďže som nikdy na rande nebol a netušil, ako prebiehajú.

Phoenix, Údolie slnka, ako ho domáci prezývali, sa mi zdalo i niečo menej záživné ako predchádzajúce mestá. Možno aj preto, že je to v Arizone, ktorej hovorím púštny štát – keďže je to doslova uprostred púšte – a ja mám radšej lesy. Preferujem zeleň a husté porasty stromov, takže tie prázdne, fádne pieskové pláne ma až tak veľmi nebrali.