Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

49. Prchavé šťastie

Hej hou! Ako prvé vám chcem popriať veľa šťastia a hlavne nervov v novom školskom roku, verím, že ho hravo zvládnete ;) A... rada by som vás rozveselila nejakou milou a happy časťou, ale vec sa má tak... Že táto a nasledujúca kapitola sú najťažšie, aké som kedy napísala, a teda sa idem zamknúť v byte a modliť sa, aby ste ma nezačali nenávidieť... 

 Tyler

Keď som sadal do lietadla smer Chicago, skúsiť šťastie a poslúchnuť slová Jade a nemú radu starej mamy, neplánoval som prsteň použiť. Nie preto, že by som nechcel, iba som mal pocit, že bude zázrak ak mi Ruby vôbec odpustí, uverí môjmu smutnému príbehu a nepošle ma s dlhým nosom pekne späť domov. Ani vo sne by mi nenapadlo, že povie áno na moju neuváženú – no o nič menej úprimnú – ponuku, ktorá zo mňa jednoducho vyletela, keď bola po toľkých rokoch konečne človekom, čo ma požiadal, aby som odišiel od gangu.

Jasné, ľahké to nebude, za ten čas, čo som bol s nimi sa z neho pokúsili odísť asi len dvaja ľudia a ani jeden z nich neskončil pekne. Viem, že sa jednému Kitt vyhrážal, že mu vyreže jazyk, aby nikdy nikomu nič nevykecal, no nakoniec sa uspokojil s tým, že mu spravil jazvu cez celú tvár – vraj aby mal spomienku na svoju kriminálnu minulosť, aby ju nikdy nemohol úplne zmazať.

Nemal som poňatia, aký osud ma čaká, ale čudne som sa toho nebál. Ruby mi dodávala silu – svojou prítomnosťou, svojou oddanosť a svojou dôverou. Len čo mi povedala svoje áno, napísal som Finnovi a požiadal ho, aby zohnal svojho brata a spýtal sa ho, či by mňa a Ruby mohol oddať. Jedna z vecí, čo mám na Finnovi rád je, že sa okamžite vrhne do akcie. Možno mi väčšina z jeho nápadov príde uletená a nereálna, a jeho po nejakom čase predsa len prestanú baviť, no vždy do nich vkladá všetok svoj entuziazmus a odhodlane si ide za svojím. Bez hlúpych či nepodstatných otázok.

Som vďačný, že je môj kamarát korunovaný blázon, a teda je mi ochotný pomôcť premeniť pre zmenu moju šialenú požiadavku na skutočnosť.

Ruby ani ja však nemáme dvadsaťjeden, legálne sa môžeme vziať bez toho, aby o tom vedeli naši rodičia, no stále podliehame zákonom, čiže sme museli letieť späť do Minnesoty, aby nás mohli oddať. Našťastie bol štvrtok a Ruby má piatky voľné, takže som sa ani nemusel cítiť previnilo, že kvôli mne zanedbáva školu. U mňa už boli moji profesori zvyknutí, že na istí čas vypadnem, neukážem sa na prednáškach, ale nedobiedzali do mňa, pretože vedeli, že na skúšky a testy sa vždy ukážem a nemám problém ich zvládnuť.

Celú cestu v lietadle sme sa držali za ruky a ja som nedokázal prestať hľadieť na prsteň, ktorý teraz zdobil Rubinu ruku. Jedna moja časť bola smutná pri spomienke, komu kedysi patril, no tá druhá rázne takéto melancholické myšlienky zatrhla. Drvivú väčšinu svojho života som strávil v smútku a depresii, nedovolil si tešiť sa z ničoho, pretože som sa bál, že mi to vezmú... Ale tomu bol koniec, neustále som si pripomínal, že ešte len budem mať dvadsať, život pred sebou a ak budem chcieť, už nemusím ani jeden deň zúfať a želať si, aby som bol mŕtvy.

O hodinu a pol sme prechádzali terminálom letiska v Minneapolise, na pleci mi visela cestovná taška len spoly plná vecí, ktorú si Ruby na rýchlo zbalila. Plán bol taký, že sa vezmeme – skôr ako nám to bude niekto môcť vyhovoriť alebo do nás začať hustiť, že máme na to ešte čas – a cez víkend to oznámime našim rodinám. Zašiel som dokonca tak ďaleko, že som navrhol Ruby, aby Jade povedala nech napíše aj Lucasovi, aby prišiel.

Nemohol som zaručiť, že si zázračne padneme do náručia, vyplačeme sa jeden druhému na pleci a budeme pokračovať v tom dokonalom bratskom vzťahu, aký sme mali, keď som mal trinásť. Ale rovnako ako s Ruby, nechcel som byť taký sebecký, aby som ho zo svojho života vymazal a nedal mu šancu obhájiť sa, ukázať mi svoju stranu príbehu... Nie, možno nikdy nedostaneme späť to, čo sme mali kedysi, no bol to začiatok.