Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

30. Maličkosti

Všetkým prajem krásnu sobotu! Zrejme sa vám už všetkým oveľa lepšie dýcha, teraz, keď škola skončila. Priznajte sa, aké máte plány na leto? Poctivo zarezávať na brigádach alebo radšej len relaxovať kdesi pri mori alebo na horách? :) A viem, že väčšina z vás si tento úvod neprečíta alebo sa vám nebude chcieť hovoriť neznámemu človeku, čo máte na programe, no keďže som mala dlhý čas problémy sama so sebou (a úrpimne, aj s celým Wild Heart a bola rada za časť do mesiaca) prišlo mi, že už som sa dlho neopýtala ako sa máte a len vás sebecky využívala ako morálnu podporu. Snažím sa polepšiť takže prosím boznite mi na seba niečo :D 

Slohovka na dnes hotová. Pohnime sa už ku kapitole, ktorá vás určite zaujíma viac ;) 

 Ruby

Očakávala som, že sa mi premietnu úseky zo seriálu The Originals, keď sme prekročili hranicu New Orleans, že sa budem snažiť zazrieť ulice a obchody, ktoré som videla v niektorej z epizód... Namiesto toho som si skôr spomínala na rozprávku Princezná a žaba. Prečo, to sama netuším. Mesto však v sebe malo čosi čarovné, cítili ste sa v ňom ako keby 80. roky neskončili, napriek tomu, že už máme dvadsiate prvé storočie a keby som otočila hlavou na druhú stranu, zazrela by som siluetu mrakodrapov. Bola som si istá, že ak zavriem oči, budem počuť jazz.

Vyrazili sme skoro ráno, ešte nebolo ani šesť, no vzrušenie z novej destinácie rýchlo zahnalo únavu. Dohodli sme sa, že budeme stáť len ak to bude otázka života a smrti a o menej ako jedenásť hodín sme konečne dorazili do cieľa. Denné svetlo sa takmer úplne vytratilo, mizlo za tmavými oblakmi, no kde by už v Minnesote dávno bola nepreniknuteľná tma, tu, v južnejších častiach nám bolo dopriate ešte trochu svetla.

Vybrali sme si skromný hotel, ktorý bol len krátku vzdialenosť od centra. Oproti tomu, kde sme bývali v St. Louis to bol obrovský rozdiel, nič prehnane luxusné či prepychové, no na rozdiel od Finna a Carrie sme nepotrebovali apartmán hodný kráľovského páru. Úplne mi bude stačiť, ak budem mať posteľ a sprchu, v ktorej to nebude vyzerať ako keby tam niekoho zavraždili.

Sadla som si na posteľ bližšie k oknu, odmotala si šál a trela si ruky o seba, aby sa mi do nich vrátilo trochu vítaného tepla. Parkovisko pri hoteli bolo preplnené, takže sme museli zaparkovať o dve ulice ďalej a kým sme sem prišli, dostala som nechcenú pripomienku toho, že je ešte stále vrchol zimy. Plejáda francúzskych nadávok a buchotanie mi napovedala, že sa vrátil Tyler. Odbehol do neďalekej kaviarne, aby nám priniesol niečo krásne teplé a tiež aby zohnal mapu.

Vďačne som od neho prijala svoj čaj a fúkala na horúci obsah papierového pohára, kým som sledovala Tylera, ako sa zbavuje teraz už nepotrebných vrstiev hrubého oblečenia. Od toho večera u Finna doma, keď nám ponúkli ich svadobnú cestu, Tyler kamsi odložil svoju koženú bundu a vymenil ju za čosi prijateľnejšie do tohto ročného obdobia. Išlo o malý, pravdepodobne hlúpy detail, ktorému nebolo treba venovať pozornosť, no aj tak ma to neskutočne tešilo.

Vždy, keď som ho videla v koženej bunde, napadlo mi, či nechce zomrieť na omrzliny, navyše to každému ukazovalo, že patrí do gangu a že je nebezpečný. Musel to byť preňho veľký krok, zbaviť sa tejto časti svojho ja a ukázať svoju pravú stránku. Možno v tom vidím až príliš veľa, no ak náhodou nie, som rada, že zmenil názor a už sa nepokúša o samovraždu podchladením.

Tyler si ku mne prisadol na posteľ, posunul sa tak, aby sa mohol chrbtom oprieť o čelo a nahlas si spokojne vzdychol. Po toľkých hodinách strávených v aute sa mu ani nečudujem, že má toho dosť. Sama som mala pocit, že budem mať na zadku modriny ešte týždeň. Podal mi mapu a potom si odchlipol z kávy.