Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

50. Malé-veľké zázraky

Nebudem to naťahovať - pripravení zistiť ako to s Tylerom nakoniec dopadlo? 

Ruby

Pritisla som sa k múru tak tesne ako sa len dalo, zadržiaval som dych a priala si splynúť so stenou, keď som začula dupot niekoľkých párov nôh a zanedlho sa objavila aj skupinka štyroch chlapov v čiernych bundách, ktorý sa prekrikovali jeden cez druhého a z toho, čo som vyrozumela jednému z nich nadávali, pretože zašiel priďaleko. Stiahlo mi hruď a panika, ktorú som sa snažila držať na uzde ma zasiahla silou parného valca. Prinútila som sa však zostať v pohode a nehýbať sa, nie kým mi nezmiznú z dohľadu.

Len čo ich hlasy utíchli a presvedčila som sa, že je vzduch čistý, rozbehla som sa najrýchlejšie ako viem k motelu, kde zmizol Tyler. Srdce mi búšilo ako o život a nechápem, ako je možné, že som stále dokázala kráčať, keďže ma ochromoval strach a obavy z toho, čo všetko sa mu mohlo stať.

Pribehla som k motelu a dych sa mi zasekol v hrdle, kolená sa podlomili a na dlhú, predlhú sekundu som sa zmohla len zdesene civieť. Tyler ležal na zemi, ruky roztiahnuté do strán ako keby chcel robiť snežného anjela, tvár mal opuchnutú a zakrvavenú, ale to ani zďaleka nebolo to najhoršie. Jeho biele tričko bolo na bruchu kompletne nasiaknuté krvou.

„Nie," vyrazila som zo seba a keď som urobila krok vpred, nohy ma zradili a klesla som na tvrdú zem.

Kašľala som na to, po štvornožky k nemu priliezla a sklonila sa nad ním. Oči mal zatvorené, dýchal plytko a namáhavo a mňa premkol údes taký mocný, že mi do očí vystúpili slzy a začala som sa nekontrolovateľne triasť.

„Ty – Tyler, vydrž," zašepkala som. „Prosím... Prosím, nezomieraj mi." Trasľavou rukou som si načrela do bundy, hmatala po telefóne, no keď som sa pokúsila naťukať číslo sanitky, chvela som sa tak veľmi, že som nedokázala stlačiť tie správne čísla. Obrazovka telefónu sa mi zahmlievala pred očami, cez slzy som sotva videla.

Strhla som sa, keď ku mne niekto podišiel a kvokol si vedľa mňa. Kútikom oka som zazrela len čiernu bundu a konala som inštinktívne – vyletela mi ruka, tá, v ktorej som stále zvierala mobil, no kým som mu stihla vraziť, chytil mi zápästie a zavrtel hlavou. Vtedy som sa mu lepšie prizrela – vyzeral bledo a strhane, v hnedých očiach rovnako zmučený, zarmútený pohľad, aký som nepochybne mala aj ja. Mlčky mi vzal mobil z prstov a naťukal číslo 911.

Možno si poviete, že som bola priveľmi dôverčivá a naivná, no došlo mi, že toto je nepochybne Neil, o ktorom som verila, že nemá prečo gang kryť. Kým telefonoval, sústredila som sa na Tylera, jemne som ho dlaňami plieskala po lícach, nútila ho, aby sa prebral a aby to, do pekla, nevzdával.

„Neodpustím ti, ak zomrieš," šepkala som mu, z mihalníc mi kvapkali slzy a dopadali mu na bledú tvár. Odmotala som si šál a pritisla mu ho k bruchu, na miesto, kde bola krvavá škvrna najtmavšia a Tyler vydal ston bolesti. Nechcela som mu ubližovať, ale považovala som to za dobré znamenie.

Neil dotelefonoval a vsunul mi mobil späť do vačku, tvrdil, že sanitka tu bude do piatich minút.

Modlila som sa ku všetkým bohom sveta, aby tých päť minút už nebolo neskoro.

vvv

Za devätnásť rokov svojho života som v nemocnici poriadne nebola. Jasné, chodila som na vyšetrenia k doktorom, ale nikdy som tam nemusela sedieť a čakať, kým mi prídu oznámiť buď veľmi dobré alebo veľmi zlé správy. Viem, že po tomto dni, budem nemocnice nenávidieť do konca života. Tylerovi v sanitke zlyhalo srdce, doktorom sa ho síce podarilo znova nakopnúť, ale čím dlhšie bol na operačke a ja som sa chúlila na plastovej stoličke v čakárni, tým viac som sa začínala báť, či sa to nestalo znova a tento raz boli doktori bezradní.