Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

25. Rím západu

Na začiatok krátky oznam - po novom budú časti pribúdať častejšie ako v piatky, a to konkrétke v stredu a v sobotu. Ak by sa niečo zmenilo alebo som nemohla kapitolu pridať, vopred vás varujem... Takže si asi začnite zvykať, že vám čochvíľa budem spamovať notifikácie tak často, až vám budem liezť hore krkom :D 

Ruby

Sedela som v tureckom sede na posteli, mapu USA, ktorú som skoro ráno vzala zo stojana v motelovej recepcii – ak sa to tak vôbec dá nazvať – rozprestretú pred sebou. Mimovoľne som prešla prstom po mieste, ktoré označovalo Winonu (čiže mesto, v ktorom sme práve boli) až dole na juh krajiny, kde bolo New Orleans. Možno nie som Google maps, ale aj ja viem povedať, že je to veľmi dlhá cesta, najskôr zaberie aj jeden celý deň.

Úprimne, ani sama neviem, prečo som vyhŕkla práve toto mesto, keď sa ma Tyler spýtal. Bolo to to prvé, čo mi v tej chvíli zišlo na myseľ a je pravda, že z obdobia, keď som dychtivo sledovala Originálov epizódu za epizódou, mi zostala túžba navštíviť toto mesto... Teraz, keď vidím koľko hodín nám zaberie cesta do tejto mnou zvolenej destinácie, začínala som pochybovať, či to bol dobrý nápad.

Ruby Valeria Gellerová, prestaň sa snažiť vycúvať!

Za tých pár hodín, čo som hore som si vybudovala tento vnútorný hlas, ktorý mi mal pripomínať, že toto je nový začiatok, po ktorom som tak veľmi túžila a nemala by som celú túto cestu odvolať a splašene utiecť pekne späť do Minnesoty.

Posteľ sa pohla a ja som sa otočila na Tylera, ktorý ešte stále spal ako zabitý. Bolo niečo po deviatej ráno, izbu sme mali vypratať do desiatej, no rozhodla som sa mu dopriať ešte nejakých päť minút navyše, keďže mal včera problémy zaspať. Určite to nie je preto, že je taký prekliato rozkošný, keď spí, taký pokojný a mladý; alebo preto, že ešte nie som pripravená čeliť skutočnosti – že sme spolu na road tripe, kým naše rodiny nemiestne ťaháme za nos. Porušila som toľko svojich pravidiel, vôbec som nebola sama sebou, a to to bola len jedna noc...

Začínam sa báť, čo príde ďalej.

Potichu som mapu opäť zložila, keď sa Tyler preberie, predostriem mu, čo som zistila. Mapu som skonfiškovala, pretože som potrebovala vedieť, kam nás to Carrie a Finn vlastne posielali a zistila som, že ich prvým mestom je Saint Louis, čo nám aj padne vhod, keďže je to kdesi na polceste do mnou zvoleného New Orleans. Vstala som z postele a celé telo mi vibrovalo nepokojom a nervozitou, svaly bažiace po dávke behu, ktorý som si v to ráno odoprela z troch dôvodov – prvý bol, že sa v tomto mieste nevyznám a nechcela som riskovať, že sa stratím. Druhý, že som sa ani za nič neplánovala sprchovať v tej hororovej kúpeľni. A za tretie, bála som sa, že ak sa Tyler zobudí skôr ako sa vrátim, bude si myslieť, že som ho opustila.

Ten náhly pohyb matraca Tylera zobudil a jeho unavené, modré oči sa hneď zaostrili na mňa. Ležal na boku, jednou rukou objímal vankúš, vlasy mal strapaté a viečka sťažknuté, a predsa by som prisahala, že vyzeral o to viac príťažlivejšie. Zamrzla som na mieste, neschopná odvrátiť pohľad aj napriek tomu, že som cítila ako mi do tváre stúpa farba. Jazykom si prešiel po suchých perách a poprial mi dobré ráno, no bola som priveľmi stratená v spomienkach, aby som sa zmohla na slovo.

V živote ma pobozkal iba jeden človek, Garrett. Možno to znie divne, ale ani v škôlke som nebola jednou z tých, čo by vyhľadávali detské romániky. Aby som bola úprimná, chlapcom som sa v tom veku vyhýbala a tak to pokračovala až prakticky doteraz. Nieže by som vôbec mala čas chodiť s nimi na rande alebo podobne, každý deň po škole som mala hodiny baletu, občas sa natiahli, takže som sa domov vracala, až potom, čo zmizli aj posledné známky svetla a bola som priveľmi unavená, aby som čo i len pomýšľala na výlety do barov.