Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

7. Popravná čata

Ahojky! :) Keďže sú maturity konečne za mnou, povedala som si, že by bolo pekné osláviť ich aj novou kapitolou. Pevne verím, že ostatní maturanti ste to tiež zvládli úspešne a týmto vám chcem pogratulovať. Odteraz sa budem na Watte určite objavovať viac, keďže budem mať kopu času, tak sa pripravte, že vám budem liezť na nervy :D 

Prajem príjemné čítanie :) 

Ruby 

 V to neskoré popoludnie, keď som ošetrovala Tylera, som sa dovliekla do strediska linky prvej pomoci a sotva vnímala Arthura, ktorý mi kýval na pozdrav. Finn už sedel na svojom mieste, ako vždy fajčil cigaretu, ale dnes som bola príliš unavená, aby som mu za to vynadala, takže som si iba hlasno povzdychla, zavesila si kabát na háčik pri dverách a usadila sa na stoličku vedľa neho.

„No ahoj, Shortcake," zaštebotal so širokým úškrnom a bez premýšľania cigaretu zahasil. „Čo že si dnes taká skleslá, Slniečko?"

Pomasírovala som si spánky a zavrela oči, snažila som si vymyslieť obstojnú a logickú výhovorku, ale akosi žiadna neprichádzala... Áno, deň nebol ktovieako príjemný, po tom, čo sa Rita prebrala, dostala akýsi panický záchvat a stále len kričala a vzpierala sa, mne aj iným sestrám, dokým sme jej nepodali lieky na upokojenie. A tá záležitosť s Tylerom...Priveľmi som nad tým rozmýšľala, bolo mi to jasné, ale nedokázala som si pomôcť. Môj tento človek nie je v pohode radar mi ohlušujúco pípal v mozgu a ubíjalo ma, že sa tak prekliato veľmi bojím opýtať, čo mu je.

„Ruby," oslovil ma Finn a možno to bolo tým hlasom, v ktorom nebolo ani stopy po tej hravosti a ľahkosti, na ktorú som bola zvyknutá alebo preto, že mi vlastne povedal krstným menom, no vyhŕkla som: „Rozišla som sa s priateľom."

Finn šokovane zalapal po dychu a ja som otvorila oči, aby som naňho pozrela, jeho takmer čierne oči boli veľké ako podšálky, jednu dlaň mal pritisnutú na ústa. Potom ma schmatol za ruku a pritisol k sebe tak tesne a nečakane, až som prekvapene zapišťala.

„To mi je tak ľúto, Broskynka, musel to byť blázon, keď ťa nechal ísť." Odtisol ma od seba na dĺžku paží. „Mám mu nakopať zadok? Stačí len slovo a je mŕtvy."

Napriek všetkému som sa usmiala, Finn možno bol blázon na pohľadanie, ale bol to správny chlap. „Nie, je to v poriadku, rozišli sme sa v dobrom."

Počas celej pracovnej doby som sa snažila držať myšlienky ďaleko od toho incidentu v domove dôchodcov, jeho život nie je moja starosť a ak do neho neprestanem strkať nos, nakoniec by som si mohla aj ublížiť. Neušlo mi, ako ma Finn po očku sleduje, hľadá akékoľvek dôkazy, že nie som v pohode a každú chvíľu sa zrútim v návale sĺz. To predsa ľudia po rozchode robia, nie?

Bola som už na ceste domov, teda my obaja, keď konečne otvoril ústa. Jeho medvedie ruky mi dopadli na plecia a otočil ma k sebe, aby mi videl do tváre.

„O dva dni mám narodeniny a...Chystám sa oslavovať s kamarátom, nič veľké, ale ak by si sa chcela pripojiť a zabudnúť na toho chumaja, budem len rád," navrhol mi. „Ak sa bojíš prísť sama, zober so sebou aj kamarátku, čím viac nás bude, tým lepšie."

Môj prvý inštinkt bol hneď ho odmietnuť a rýchlo odísť, utiahnuť sa do svojej izby a upokojiť si srdce, ktoré začalo splašene tĺcť. Väčšinou ma ľudia nepozývali na oslavy, najčastejšie preto, že som ich vlastne nikdy nemala rada. Byť obklopená príliš veľa ľuďmi, ktorí na mňa budú zízať a pýtať sa ma na všetko možné? Nie, to by som rozhodne nezvládla... A, na druhej strane, nikdy som nemala tak veľa priateľov, aby ma mal kto pozvať.