Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

9. Kávičkári

Asi by bolo namieste ospravedlniť sa, že som tak dlho nepridala časť. Budem k vám úprimná, jednoducho sa mi nechcelo, nech som robila, čo som chcela, nedokázala som sa dokopať k napísaniu novej časti. Nebudem vám preto ani sľubovať, kedy bude nová časť, či sa mi podarí dodržiavať jednu kapitolu za týždeň, pretože od júla začínam brigádu a pretože múza akosi zlenivela... Chystám sa na týždeň na dedinu, tak budem dúfať, že mi miesto ďaleko od wifi dodá potrebnú inšpiráciu a chuť písať WH. A ak nie...tak sa vopred ospravedlňujem. 

Ruby

Nechal ma tam mrznúť len pár krokov od domu, s mysľou plnou otázok a zovretým srdcom, pretože mi ho bolo tak ľúto. Vždy som tvrdila, že Tyler nie je zlý človek, že aj napriek tomu, že je v gangu, vo svojom srdci nie je skutočne kriminálnik. A teraz sa predo mnou zrútil, videla som ho obnaženého až na kosť a uvedomila som si, že je len chlapec – zlomený a túžiaci, aby ho niekto videl aký skutočne je a znechutene sa neodvrátil. A hanbil sa za túto časť svojej osobnosti, to som mu jasne čítala v tvári, keď sa upokojil.

Mierne vyvedená z miery týmto zistením som sa dovliekla domov, letargicky som odkopla tie smiešne topánky do botníka a trvalo mi dlhé sekundy, kým som sa snažila odmotať si z krku šál, keď mi došlo, že zmizol spolu s Tylerom. Do pekla, ako toto asi vysvetlím mame?

„Zlatko, čo robíš doma tak skoro?" objavila sa na chodbe v momente, čo mi zišla na um, utierajúc si prsty do zástery.

„Carrie sa rozhodla dať Finnovi svoj darček prvá," odmávla som ju. „Taký, čo ich najskôr zamestná na celú noc."

Mama stuhla, ústa sa jej sformovali do prekvapeného O a potom, po chvíli, sa rozosmiala. „Hej, to znie ako naša Carrie."

Nechala som ju experimentovať a Lauren zastávať úlohu hlavnej ochutnávačky, vyhovorila som sa, že ešte musím niečo dorobiť do školy. Bola to lož, všetko som už mala hotové, no ak by som zostala s nimi, všimli by si, že som duchom kdesi inde a chcela som sa, pokiaľ možno, vyhnúť otázkam.

V osamotení mojej izby som si vďačne vyzliekla šaty, čo mi nanútila Carrie a zavesila ich späť do vzdialeného, temného kúta môjho šatníka, aby som mohla aj ďalej predstierať, že nevlastním taký ponižujúci kúsok oblečenia, a vkĺzla do priveľkého trička a legín, čo som nosila na spanie. Vliezla som do postele a dlhú chvíľa tam len tak sedela, chrbtom opretá o čelo postele a civela do izby. Lampa na nočnom stolíku bola rozsvietená a v jej matnom svetle som si vedela dokonale predstaviť jeho tvár, zvraštenú toľkou bolesťou a zúfalstvom.

Keď navrhol, že ma odprevadí domov, premkla ma panika, nie preto, že by som sa bála, že ma zavraždí alebo čo, ale jednoducho preto, že som nevedela, čo robiť, ako sa k nemu správať. Ako som spomínala, nepotrpel si na spoločnosť a mne ticho nevadilo, vlastne som ho tak trochu vyhľadávala, no s Tylerom som ho akosi nedokázala vystáť. Takže, keď sa ticho naťahovalo, mala som pocit, že z toho zošaliem a aby som si to uľahčila, v mysli som si predstavila, že som niekto iný, možno sestrička z domova dôchodcov a iba som kontrolovala svojho pacienta. Mala som takýto zvyk – vžívala som sa do iných rolí, aby som dokázala s ľuďmi konverzovať.

Tuším to bolo tým obrazom v mojej hlave, že som niekto iný v úplne inom prostredí, že som nedávala tak celkom pozor, kam kráčam a keďže som vždy bola tak trochu beznádejná v chodení na ihličkách, potkla som sa a padla rovno Tylerovi do náručia. Čo ma prekvapilo ako prvé bolo, že voňal inak, ako som si predstavovala – ako jablká, pižmo a smútok, čiže som si hneď nevšimla, čo sa s ním deje. V jednej chvíli sme sa na seba pozreli a on na mňa hľadel akoby ma videl prvýkrát a potom sa mu tvár zvraštila, v očiach sa mu mihlo čosi ako skutočný des a muky a zovrel tyč pouličnej lampy, aby sa nezrútil úplne.