Wild Heart [His Bad Boy Ways #4]

18. Obranný mechanizmus

Aby som bola úplne úprimná, plánovala som kapitolu vydať oveľa skôr, ale zakaždým mi do toho niečo prišlo alebo som nakoniec nemala čas... Vážne sa musím naučiť lepšie hospodáriť s časom -_- Ospravedlňujem sa a snáď sa bude páčiť :)

 Tyler

Rodičia sa vrátili až niekedy pred polnocou, obaja dobre naladení a mama si stále hmkala hudbu z tanečného kurzu. Keď vošli do domu, našli nás s Ruby spať na gauči, zatiaľ čo v telke už končila piata a doposiaľ posledná časť Chvenia, série, ktorou Lucasa najprv strašil otec, on ňou potom strašil mňa a ja som pokračovala v rodinnej tradícii, keď som týmto filmom desil dvojčatá... Až dokým sme nedospeli do veku, kedy sme sa na tom viac smiali, ako sa toho báli a zistili sme, že nám to vlastne prirástlo k srdcu.

Ruby bola očividne v rozpakoch z mojich rodičov, koktala a habkala, kým im podávala ruku a vysvetlila, že je mladšia sestra Jade a že spolu pracujeme v domove dôchodcov.

„Ja, ehm, no, niežeby som pred vami utekala, ale...Mama si bude robiť starosti," vyvliekala sa a ja som jej to nemal za zlé. Keďže sme sa prebudili v dosť, ehm, dôvernej polohe – s hlavami dokopy – rodičia by skôr či neskôr začali ťahať detaily nášho vzťahu.

„Hodím ťa domov," rýchlo som sa ponúkol, aby som sa im mohol vyhnúť.

Jej dom bol len dve ulice ďaleko, no aj tak som naliehal, aby sme šli motorkou. Ušetrí to čas aj námahu a hlavne naše uši a nos, keďže takto neskoro večer bola naozaj neznesiteľná zima. Natiahol som k Ruby ruku a ona zmätene nakrčila čelo.

„Máš moje kľúče," pripomenul som jej. Nervózne sa zasmiala, vydolovala ich z kabelky a vrátila mi ich. Niežeby som sa hneval, že mi ich zobrala, keby som mal včera šoférovať motorku, asi by som dnes už bol darca orgánov, no aj tak som bol celý deň nepokojný, že ich nemám pri sebe.

Nakopol som stroj a snažil sa neusmievať ako blázon, keď si Ruby bez váhania nasadila prilbu a vkĺzla za mňa. Na to aká bola včera plachá a vydesená z predstavy, že by na jednej sedela, dnes vyzerala ako keby to robila denne. Preklínal som fakt, že býva tak blízko, že cesta netrvá dlhšie, len aby som mohol vnímať ako blízko je ku mne, ako ma objíma, ako nám srdcia tlčú do rovnakého rytmu... Len čo mi to skrslo v mysli, preklial som sám seba – nezaslúžil som si človeka ako je ona, nie po tom všetkom... Ale v určitých chvíľach, keď povolila svoje obrany bez toho, aby si to uvedomovala, som si nemohol pomôcť, ale myslel si, aká je nádherná.

Keď som zastal pred jej domom, tak úplne som netušil, ako sa s ňou rozlúčiť, a hlavne som si nebol istý, kedy sa znova uvidíme. Priveľmi som sa bál, že len čo táto noc skončí, skĺzneme späť do našich rolí, ktoré sme sa tak perfektne naučili hrať za devätnásť rokov nášho života a stratíme to, čo sme našli, sľub-nesľub.

„Tak teda....v pondelok?" nadhodil som, kým som ju odprevádzal k dverám.

Ruby prikývla, no do očí mi nepozrela. „Asi áno." Jasne som cítil, ako z nej vyžaruje neistota a nemusel som byť mudrc, aby som vedel, čo to zapríčinilo – moji rodičia, ktorí si určite vyložili to, čo videli, po svojom.

„O rodičov si nerob starosti, ja im to vysvetlím –"

„Tyler," z ničoho nič prudko zastala a ja som sa inštinktívne obrnil, takýto tón naznačoval, že nepríde nič pekné. „Ja...ja – Mám na teba prosbu."

Tak tým mi vzala vietor z plachiet. „Eh...áno?"

„S tebou – s tebou som iná, konečne akosi slobodnejšie," vravela. „Chcela by som byť taká stále. Chcela by som, aby si ma naučil... aby si ma naučil, ako nebyť viac to dobré dievčatko."