Our Destiny

14.kapitola

Načo som sa to dala?! Nemôžem ani len zaspať! Nie len že som v depkách z toho že mám predstierať zaľúbenosť do nejakého narcisa, ale hlavne kvôli tomu že som vlastne zabila dvoch vlkolakov, ktorí za nič nemohli...
Mám na rukách krv ktorá sa už len tak nezmyje.

Chodím už asi pól hodinu po izbe aby som sa nejak vyšťavila. Nech sa mi moje oči proste zatvoria. Nech spím do rána, a tak nebudem musieť komunikovať s tým idiotom. Viem, síce som povedala že začnem už dnes, no to nejde...a pffff...nepatrím veľmi k tým ľuďom ktorí spravia všetko čo sľúbia a toto sa mi vážne splniť nechce. Veď...nestačí keď ho budem menej urážať ? Menej kopať zatiaľ čo spí? Alebo mu prestanem odťahovať perinu? Podľa mňa by to bolo ideálne! A nie mu tam hovoriť také blbotiny...sám tomu neuverí. Prekukne ma. A čo mu mám presne hovoriť?!

Ahoj láska? Ako si sa mal?

Nooo fuuuuj! To nemôžem! To by som sa na mieste prepadla! A prepadla by som sa do toho najhoršieho pekla aké môže byť!

Pozrela som sa na hodiny. Hodina po polnoci. Úžasné a vtipné, ale chcelo by to spánok! Zaujíma ma, čo vlastne stále tak dlho do noci robí-

Tá vôňa! Clara! Hádaj kto ide! - moja vlčica sa v mojom duchu pravdepodobne hádže no ja sa mám chuť hodiť jedine tak o zem a predstierať že spím.

Počujem kroky pred dverami. Dobre...srdce mi bije tak rýchlo že si asi chce preraziť cestu von.

To zvládneš! Aj tak už žiadnu sebaúctu nemáš! Nemáš čo stratiť, Clara! Nebuď zbabelá! Poď! To dáš! Pamätaj, ak to zvládneš tak výhra bude sloboda!

Dvere sa otvorili a do vnútra vošiel unavený Brandon. Prudko zastal keď ma uvidel stáť v strede izby.

,, Prečo nespíš? "-prekrížil si ruky na hrudi.

Mrkám s očami ako blbá a aj on na mňa divne pozerá.
Musím niečo povedať aby to nebolo veľmi divné.

,, Ja...ja nemôžem zaspať" - povedala som trošku zahanbene a svoj zrak zapichla k zemi.

To by teoreticky mohlo vyjsť. Budem hrať takú utiahnutú a bezbrannú. To muži majú radi...či? Neviem to na isto.

Ticho.

Hrobové ticho.

Je mi to nepríjemné...mám snáď niečo povedať?

Spýtaj sa ho aký mal deň.

Dobrý nápad.

,, A-ako si sa mal? "-teraz som pomaličky zdvihla zrak k jeho tvári.

Premeriava si ma a obzerá. Niečo snáď tuší?

Pohol sa ku mne. Pre Kristove rany! Čo mám robiť?! Mám cúvať?! Mám sa zatvoriť do kúpelky?! Mám ho kopnúť?!

Postavil sa predomňa a chytil ma za čelo.
,, Nemáš teplotu?"

,, He? Prečo sa pýtaš?" - spýtala som sa opatrne.

,, Ja len že tvoje správanie je...zvláštne "

Haaaa...ja som vedela že to tak rýchlo nezožerie, no nie nieee trošku si sa pomýlil. Chcem ťa len oklamať a utiecť...

,,Aleee...pfff...teplota?...nie nieee, som úplne v pohode" - chytila som mu ruku, zložila mu ju z čela a o krok ustúpila do zadu.
,, Prečo by to malo byť zvláštne? "

,, Neviem, kedy si sa ma spýtala ako sa mám? "

,, Noo v podstate ani raz...ale...keďže nemôžem spať a ty si tu, tak aspoň nebudeme v jednej miestnosti mlčať. Vieš...to trápne ticho...to nie je potrebné."-hovorila som stále a nemohla prestať. Musím to nejak tak pekne obkecať. Nech vie že sa o neho trošku zaujímam alebo tak.

Vzdychol si a prehrábol vlasy.
,, Noo ak mám povedať pravdu, tak nič moc" - vyzliekol si tričko a podišiel k skrini.

No to si robí srandu?! Teraz a tu?! To robí každú noc alebo čo? Veď tam má kúpeľňu!

Nahol sa trošku do zadu a vykukol spoza dverí.
,, Čo? "- zdvihol kútik úst do jemného úškrnu.

Aj som zabudla že na neho celý čas vyjavene čumím.

,, Čo čo?" - potriasla som hlavou a rýchlo sa spýtala.

,, Nooo to tvoje pozeranie na mňa "-zasmial sa.

,, Nepozerám na teba"

,, Tak čo ťa tak rozrušilo? "-tentokrát k svojmu úškrnu nadvihol jedno obočie.

,, Niiiiič ma nerozrušilo" - zatiahla som a mávla rukou.

,, Vážne? "-zatvoril skriňu a oprel sa o ňu.
,, Nič?"

,, Nie"-zažmurkala som na jeho hruď.

Pohol sa ku mne a ja som sa mu otočila chrbtom.
Čo mi je?! Asi som len z toho nedostatku spánku totálne mimo.

Cítila som dotyk na ramenách a už si ma otočil k sebe.

,, Tak von s tým...čo ti je? "

,, Nič vážne...asi mi len chýba spánok." - unevene som si chytila tvár.

,, Tak si choď ľahnúť "

,, Vážne by som chcela...ale ak si ľahnem tak nebudem môcť zaspať...vážne, skúšala som to už"

,, Choď si ľahnúť "-pohladil ma po líci a milo sa usmial.
,,Uvidíš. Zaspíš"

,, Hmmm, no keď myslíš " - poslušne som sa pohla smerom k postely a ľahla si do nej.
Pretrela som si oči a unavene si zívla.

Netrvalo dlho než zhasol svetlo a tiež si ľahol do postele. Bez trička!

No...teraz ma napadá jedná vec.
,, Brandon? "

,, Hmm?"

,, Čo si dnes robil?"

,, Vážne ťa to zaujíma?" - otočil sa ku mne celým telom a ja som súhlasne zamrmlala.

,, Nooo musel som poriešiť pár vecí...ale inak nič také "-vzdychol si.

Ako počujem, asi to z neho nedostanem, no nič prejdem rovno k veci.
,, Aha...inak...čo sa stalo s tými strážcami pred dverami? "-až som cítila ako sa na mňa pozrel s veeeľkym podozrením.

,, Ako vieš, že tam už nie sú?"

,, Chcela som si spraviť nejaké jedlo...no nevišlo mi to "

,, Aha...no...vymenil som ich "

,, Aaa kde presne teraz sú? "

,, Prečo ťa to zaujíma?"

,, Pýtala som sa prvá!" - nahnevane som zdvihla hlas.
Dobre kľuud, mám byť predsa milá.
,, Teda...len chcem vedieť či sú v poriadku..."-môj hlas sa rýchlo zmenil na jemnučký a unavený.

Nadýchol sa a na chvíľku sa odmlčal.
,, Povedzme že teraz si v bezpečí hlavne ty"

Zabil ich! Vážne to spravil! Teda nie že by som neverila Lysanne, no...počuť to práve od neho...
Síce to povedal nejasne, ale je to proste isté!

Jeho ruka sa obmotala okolo môjho pásu a môj tep bol až neopísateľne rýchly. Prečo práve teraz?! Veď keď to robí každú noc, tak to beriem normálne, ale teraz? Skôr mu ju mám chuť zlomiť.

,, Dosť otázok a radšej poď spať."

Rada by som chcela zaspať ale ono to proste len tak nejde! Ako môže spať?! Ako môže spať s tým že len tak zabil dvoch svojich ľudí a určite tie dve dievčatá, zomrú tiež!

No...musím sa ale hrať na to že ho počúvam. Takže som zatvorila oči a silou mocou som sa snažila zaspať až sa mi to po dvoch hodinách neustáleho a hlavne ťažkého prekrúcania podarilo.