Our Destiny

12.kapitola

Prešli štyri dni. Po celý čas som zatvorená v izbe. Asi by som sa zbláznila ak by aspoň za mnou nechodila Lysanna. Vždy som sa pri nej vedela zasmiať aj napriek strašnej situácii. Dokonca vždy mi prinesie jedlo a dokonca mi priniesla úplne nové oblečenie, čo mi vyčarilo úsmev na tvári akokeby ste dali malému dieťaťu hračku ktorú si prialo. Povedala že by mi priniesla aj knihy no ,, Alfa,, to vraj zakázal. Debil...Nie len že nič neviem o vlkolakovi ktorého sme mali vypočúvať ale ani len o bratovy. Som z toho v depresiach...hlavne ohľadom brata. Lysanna mi povedala o Danovy a Samovy. Obaja sú v poriadku a už začínajú trénovať alebo hliadkovať. Okrem nich zbil ďalších troch. Tiež skončili v strašnom stave - z čoho ma trochu pichlo pri srdci.

Môj vzťah s Brandon sa viac a viac vzdiaľuje. No aj keď je pravda že ďalej už byť ani nemôžme. Vracia sa väčšinou až večer a to už predstieram že spím aby som sa s ním nemusela rozprávať. Od toho dňa kedy ma tu zavrel sme spolu neprehovorili. No vždy mi obmotá ruku okolo pásu a zaspí. Ja ju mu dávam preč a úplne pomaličky aby som ho nezobudila.

Moje rany sa zahojili. Úplne. Z čoho som veľmi rada. Teraz mám dosť času na plánovanie úteku. Musím hlavne oblbnúť tích pred dverami a bude to v poriadku.

------

Dívam sa z okna a hľadím niekde do diaľky. Rozmýšľam nad všetkým. Aj nad tým ako sa moja kariéra, byť právničkou, prekazila. Že všetko čo som v živote chcela mať...nemám alebo sa to zrútilo. Premýšlam nad bratom. Bojím sa oň. Chcela som sa s ním spojiť frekvenciou, no...nevychádza mi to. Nejde mi to. Niekoľkokrát som aj buchla do steny aby som si vybila zlosť. Premýšľam nad všetkými vecami ktoré mi povedal. Tie zlé ale aj tie dobré a hlavne tie ktoré ma vždy vedeli potešiť. Veľa múdrosti do budúcnosti, no aj totálne hovadiny.

Bude ti zakazovať jesť sladkostí...

Musela som sa zasmiať.
,, Keby len sladkosti braček "-oprela som si čelo o okno a zatvorila oči.

Prudko som sa nadýchla. Moje brucho začalo vydávať zvuky podobné obru, obru ktoré chce nutne jesť!

Lysanna ku mne dnes ešte neprišla z čoho som smutná.

No ale hladná som...to nemení na situácii. Stlačila som päste a pohodovo kráčala k dverám. Chytila som kľučku a prudko otvorila dvere.

,, Luna, prosím ostante v izbe "

,, Pokoj, neutekám. Váš veliteľ ma volá" - mávla som rukou.

Tí na mňa divne pozreli a tiež si aj vymenili pohľady.
,, Ale...nám nič nepovedal..."

,,Neveríte svojej Lune?!" - zvrieskla som, načo sa obaja trhli.

,, Verime...veríme "-povedali jednohlasne ako roboti.

,, Takže ma pustite alebo ma nepustíte a odnesiete si to od ,,Alfi,, ? " - to posledné slovo som povedala s nechuťou.

,, Samozrejme že vás pustíme, Luna! "-poklonili sa mi a odstúpili z cesty.

,, Veď preto" - mávla som rukou a so styčenou hlavou vyšla z izby. Že ma to nenapadlo skôr. Odrbať stráže je celkom ľahké.

Absolútne netuším kam idem. Neviem kde je kuchyňa...

Snažím sa dýchať ako len môžem aby som ucítila čo i len najmenšiu vôňu dajme tomu že polievky.

-----

Asi päť minút blúdim...

Toto je nehorázne mali by tu mať cedule s názvom jedáleň je tu a tu na tom a tom poschodí, toľko a toľko metrov či ba kilometrov od vás ale nieeeee proste tu blúdim ako idiot a prestáva ma to baviť.