Our Destiny

23.kapitola

,, Brandooon? Nechcel by sa pozrieť na školu kam som chodila? "- naklonila som hlavu a on si už ruku z tej mojej položil na volant.

,, Nooo keď už sme tu... Dobre. Naviguj ma" - prikývol.

Čiže som mu ukázala kde sa dá prejsť k skvelému parkovisku. Školu som mala v centre mesta, takže to bude super. No sranda je, že neskoro večer chodia von oslavovať všelijaké partie a keďže je piatok tak mesto bude určite prepchaté.

------

Nemýlila som sa. Dokonca už aj parkovisko je plné áut.

Obaja sme vystúpili a ja som si obišla auto s myšlienkou prejsť k Brandnovy, z dôvodu že je to jediná možná cesta.

,, Ako vidím tak mesto žije "-obchytil si ma okolo pásu.

,, Nediv sa. Je piatok" - vzdychla som si.
,, Inak musí ísť aj náš doprovod? "-spravila som psie oči a chytila sa jeho košele. No vážne. Ľuďom bude naháňať strach len on a nie tam ešte tri ozrútne postavy.

,, Nooo nemusia. Mne bude vyhovovať keď budeme sami" - mrkol na mňa a svoje ruky presunul na môj chrbát.

,, Ty si ale..."-odtiahla som sa od neho a so spojenými rukami za chrbtom, poskakujem vpred.
,, No poood" - zatočila som sa a pokračovala v mojom zaujímavom pochode.

Ten smiech bol vážne skvelí...len...dúfam že nestretnem ľudí s ktorími som chodila do školy. To by už skvelé nebolo. Pokúsim sa vyhnúť miestam na ktoré chodia. Veď aj tak Brandon o nich nemusí vedieť, ak by ma tam totiž niekto spoznal, tak neviem čo si o mne pomyslí. No čo, nie som anjelik. Veď nepoznám človeka kto má osemnásť a nepozná alkohol. Teda...eh...stretla som sa s deťmi, ktoré mali maximálne trinásť, ožraté ako delo. To mi je generácia...je to smutné no. Ja v trinástich som len chcela aby ma otec nechal po západe slnka ešte hodinku von.

-------

Ukázala som mu všetky miesta na ktoré som v tomto meste právom hrdá. A dokonca mám pocit že sa tu bude konať nejaký festival, pretože už sa tu postavili nejaké stánky ale to pridáva iba na kultivovanosti.

,, Nie si hladná? "

,, Nie" - a áno presne tak! V tej chvíli sa môj žalúdok ozve. Akoby mu nestačilo že som zjedla všetko čo otec naservíroval. Nie! Ono to je stále hladné.

Zasmial sa z plna hrdla. Ani sa mu nedivím keď som vydala zvuk ako obor. No môj žalúdok je proste retardovany! Vie dokonale ako ma strápniť. Ako napríklad v škole, počas testu, kde je všade ticho!
,, Idem niečo kúpiť, počkaj tu "-a už šiel medzi ľudí. Takže som sa postavila k fontáne a oprela sa o jej betónový obvod.

Zatiaľ som nikoho takého nestretla. Čo je úžas-

,, Clara?"

Ten hlas.

No mňa drbne.

Pomaličky som otočila s hlavou do ľava a nemohla uveriť vlastným očiam. Akurát ich som nechcela stretnúť.

,, A-ahoj Lucy a...Ash" - vykoktala som zo seba s prekvapeným pohľadom.

,, Kde si bola?! Vieš ako som sa o teba bála?! Nikto nevedel kde si! Tvoj brat tiež nebol v dohľade! Nedvíhala si mi mobil! Vieš čo som prežívala?! "

Hej a vieš čo som prežívala ja?

Prudko som sa nadýchla keď vidím ako je nahnevaná. Nemá sa prečo hnevať. Nemám dôvod jej hovoriť o všetkom čo sa v mojom živote deje. Vlastne ani som jej to nemala ako povedať!