Our Destiny

28.kapitola

,, Dotkni sa ma!"-skríkla som hneď ako som mu vtrhla do pracovne.

,, Čo?"- stále niečo píše do nejakích papierov. Akoby som pre neho nepovedala niečo dychberúce.

,, Počul si"

Unavene si vzdychol.
,, Kde sa ťa mám akože dotknúť?"

,, Kde chceš"- no a vtej chvíli sa na mňa zvedavo pozrel.

,, To myslíš vážne?"- začal si obzerať celé moje telo. Prosím nech to funguje. Nech sa ma nedotkne kam nechcem.

Len som prikývla a zapichla zrak k podlahe. Brandnovy sa to očividne zapáčilo pretože som si istá že v tej rýchlosti ten stôl priam preskočil. Jeho nohy sa zastavili hneď predomnou a jeho ruky sa ku mne začali blížiť...no...zastavili sa.

,, Čo do..."- a tu som svoje ústa roztiahla tak naširoko až som myslela že ukazujem zuby.

Zdvihla som hlavu k jeho zmetenej tvári.
,, Nemôžeš čo? "

Jeho ústa sa začali nahnevane krútiť.
,, Dala si si ho dole?"

,, Takže si o tom predsa len vedel a nepovedal mi to?! "- o krok som od neho odstúpila.

,, Vedel...ale musíš ma pochopiť. Dala by si si ho na seba ak by si to vedela? "- nespokojne si prehrábol vlasy.

,, Nie!"

,, No vidíš! Nechcel som to riskovať! "- rozhodil rukami.

,, Fajn, tak teraz si buď istý že sa ma nedotkneš. "- otočila som sa na päte a kráčala preč.

,, Počkaj, veď už sme si tým prešli. Nemôžeš to hodiť za hlavu? "- začal následovať moje kroky.

,, Nie a ešte sa o tom pekne porozprávam s otcom. Takže choď pracovať ako to bolo doteraz. "- zamávala som mu a spokojne so spojenými rukami za chrbtom som si odkráčala.

Mobil mám zvyčajne vo vrecku, takže som vyšla na vzduch. Musím uznať, že je dnes pekne aj keď vietor trochu fúka...

Neviem sa dočkať zimy. Už je prakticky za dverami, tak nech si pohne. Tohto roku bolo počasie dosť zvláštne v lete dosť pršalo, v jeseni bolo celkom teplo a teraz cez zimu? Nechám sa prekvapiť aj keď by som chcela aby začali padať prvé vločky snehu.

Sadla som si do altánku ktorý bol v strede obrovskej záhrady. Dosť peknej záhrady. Vyzerá to tu ako z rozprávky. V jari to tu musí byť nádherné.

Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a vytočila čislo môjho otca.

Začína sa vážna debata.

Teš sa, oci.

------

Rozprávame s otcom takú pól hodinku. Zatiaľ som mu nepovedala o tej hlavnej téme aj napriek tomu že som mu to chcela vykričať hneď keď by povedal ahoj. No rozhodla som si to nechať na koniec.

Zatiaľ som sa dozvedela že Corny sa odsťahoval za Noemi do neďalekého susedného mesta a že otec už o štyri dni odlieta do Talianska. Čo trošku urobilo moju tvár smutnú. Ale teraz idem prejsť k tej hlavnej veci.

,, Oci? Taká vec. "

,, Nooo čo?"

,, Čo by sa stalo ak by som stratila svoj náramok? "

Ticho a len šumenie repráku.

,, Nooo nestratila si ho dúfam..."

,, To ti nepoviem pokiaľ si nebudem istá že sa nebudeš hnevať. "