Our Destiny

32.kapitola

Flashback
✴✴✴

Zase som v tejto ničote...

Nevidím si ani na špičky prstov, čo ma ničí...

Neviem koľko tu už trčím no mne to príde ako nekonečno. Už chcem vidieť slniečko. Chcem cítiť vietor...dážď a lúče ktoré mi hladkajú tvár. No namiesto toho ma obklopuje táto tma ktorá sa mi zarýva až do mysle.

Prečo ma tu znovu zavrel? Spravil som zase niečo zle? Veď sa snažím ako len môžem! Vždy mu na mne všetko vadí. Nebavý ma to a ta železná vec mi škrtí nohu, tak, až mám pocit že mi tečie krv. Veľa krvi...možno som na pokraji vykrvácania a neviem to. Možno som mrtvý. Všetko je možné. Pretože už mám dojem, že už ani neviem dýchať. Vzduch tu mi asi zničil pľúca.

,, Hej! "- ten hlas je tak povedomý...a mám pocit že moje podvedomie mi hovorí že ho nenávidím.
,, Si mŕtvy? "

Čo ja viem? Ja sám som na pochybách!

,, Postav sa!" - postavil by som sa ak by som nemal tú ťažkú vec na nohe!

,, Ne-nemôžem..."- vykoktal som zo seba, až sa sám divím že ešte dokážem rozprávať.

,, Mlč a postav sa! "- to skríknutie mi prešlo ušami ako nejaká ozvena...

Dokonca ani moja hlava sa nedokáže zdvihnúť.

Nejak sa ho nesnažím počúvať. Načo to je? Aj tak mi vrazí, aj tak mi spôsobí ďalšie modriny.

Kroky...ide ku mne. Sú tak ťažké. Alebo sa mi to len zdá? Ale tie zvuky sú akoby chcel zničiť zem.

Fajn...takže sa môžem pripraviť na bolesť.

Najprv som pocítil ako sa mi moja noha uvoľnila zo zovretia. Čo bolo príjemné...no potom som cítil ako ma chytil za zátilok a trhol smerom k svetlu. Svetlu ktoré mi chce spáliť kožu.

Moje nohy sa po tažkom vláčení ocitli na studenej podlahe, až sa na zemi, spolu s nohami, ocitli aj ruky.

,, Nespravil si to."- jeho hlas sa nijak nezmenil. Stále je ušitrhajúci.
,, Si hanba tohto rodu. Nič si nedokázal a ani nedokážeš. Ani takú prkotinu ako toto."- jeho noha sa plnou silou ocitla na mojom bruchu a tým ma odhodil až k stene. Hrdlom mi ide von nejaká miešanina...krv a to čo neviem rozpoznať. Chcel som sa chytiť steny a nejak sa postaviť no prišiel druhy kopanec na ktorý som zastonal a ktorý mi vyrazil dych, a to čo som mal v krku som vážne len silou vôle nevyvrhol pred seba.

,, Vydávaš zvuky ako nejaká padavka! Schop sa, zasran! "

,, Charles! Okamžite prestaň! "- ten hlas mi príde tak slabý...ale svoju hlavu som aj tak zdvihol.
,, Veď má len deväť! Chceš ho zabiť! "- telo mojej mami sa predomňa postavilo a svoje ruky obranársky roztiahla. Až som sa cítil viac v bezpečí.

,, Nepleť sa do toho! Môžeš zato ty! Vychovávaš z neho slabocha! "- otec zreval a rozhodil rukami.

,, Je to tvoj syn! "

,, Je to odpad! Nič nevie a ani takýmto tempom vedieť nebude! "

,, Ak mu budeš prikazovať aby odniesol šesťdesiat kilo za hranicu, tak sa nediv že to nedokáže! "