Our Destiny

34.kapitola

Ráno som vstala úplne nevyspatá. Dokonca milimeter chýbal od toho, aby som nespadla z postele, keď som sa z nej zmrznutá trepala.

Moja chôdza je úplne úžasná. Pripomínam niekoho so zlomenou nohou. Ale v pohode. Chodiť ešte môžem a to sa počíta.

V mojom neúprosnom vláčení som sa zastavila v kúpeľni.

No...vyzerám jedným slovom ako nejaká...príšerka, keďže cez moje zlepené viečka dosť zreteľne vidno chladom bledú pokožku a vlasy ako pri výbuchu.

Len som si znechutene odfŕkla a umyla tvár vlažnou vodou. Potom som päť minút hľadela do umývadla a až hneď nato som si vyčistila zuby a rozčesala vlasy. No a keďže som si nejaké veci odniesla na poschodie tak som sa aj obliekla. Do sivých teplákov a tmavo zeleného trička.

Môj organizmus sa už trošku prebral a osviežil, takže som sa plne rozhodla ísť znovu na nejaké drevo.

Zbehla som po schodoch dole kde som si obula tenisky a čiernu mikinu a otvorila dvere.

Nielenže som ticho zanadávala, keď ma oviala zima, horšia než v dome, ale aj vtedy, keď som na rohoške zbadala kyticu kvetov.

Od prekvapenia som zažmurkala a zdvihla si ju k hrudi. Farby a aj samotné kvety sú všelijaké a pestré. Keď moje čuchové bunky ucítili tú vôňu pripomínajúcu jar, tak som mala chuť spievať. Teda s doplnkom škorice a karamelu, čo jej dodalo väčší šmrnc.

Prst sa mi trochu optrel o niečo pevnejšie, a teda som sa pozrela čo je zdrojom tohto materiálu.

A je to menovka na ktorej píše :

Milujem ťa.

Moja hruď sa napla a bezvýrazne som sa pozrela smerom do šumivého lesa.

Viem že tam je.

Schováva sa za stromami a pozerá na mňa.
Čo spravím a ako zareagujem. Či ju príjmem.

Hm...nech si to nemyslí. Tak skoro sa odpustenia nedočká.

Len som svoju ruku s kyticou spustila k telu a oprela sa o zárubňu.

Schválne čo mu prechádza hlavou. Schválne čo prežíva keď na mňa pozerá.
Schválne čo spraví keď tie kvety pustím znovu na tú špinavú rohožku.

Moja ruka pustila kyticu, ktorá dopadla na zem ako nejaké vrece kameňov. Moje telo sa otočilo a zabuchlo za sebou dvere.

Veď...ani mi nie je taká zima. Nemusím ísť do lesa. Veď to prežijem. V dome mám predsa knihy zo školy ktoré nepotrebujem. Alebo aspoň zošity.

Najprv zošity a potom knihy, no najme si vychutnám tú matiku a fyziku. Nech zhoria v popol.

_____

Takto sa slnko menilo z východu na západ trikrát.

Každe ráno som na prahu dverí našla čerstvé a farebné kvety s popismi ako:

Ľúbim ťa.
Chýbaš mi.
Odpusť mi.

Väčšinou som ich nechala ležať na zemi. No...dnes som sa už jemne usmiala a dokonca jednu aj vzala do vnútra.

Položila som ju do peknej sklenenej vázi v strede veľkého dreveného stola. Pekne to osviežilo miestnosť a tiež...keď tak premýšľam...spaľovanie školských vecí pekne zohrieva dom. Že som nato neprišla skôr.