Our Destiny

48.kapitola

,, Ako je na tom? "- spýtal sa ma Will s rukou v sadre a omotanou s pevným bielým obväzom.

,, Ešte sa neprebral." - smutne som vzdychla a viac stlačila Brandnovu nehybnú ruku.

,, Bude v poriadku. Neboj sa. "- podišiel ku mne a objal ma okolo pliec.

,, Už sú to viac než dva týždne. Bojím sa, že sa mu stav môže zhoršiť. "

,, Nezhorší. Nemysli nato. Skôr začni premýšľať nad tým kde bude mať vaše dieťa izbu. "

,, To je pekné...ale nad tým som chcela premýšľať spolu s ním."- natiahla som svoju voľnú ruku k jeho tvári.

Bruškami prstov som mu opatrne prechádzala po veľkej jazve. Teraz v ľudskej podobe vyzerá dlhšie než v tej vlčej. Tiahne sa teraz od pravého preťatého obočia, cez stred oka, po kútik úst až po bradu. Našťastie mu doktori rýchlym zákrokom zachránili oko. No...aj tak mi je ťažko ho vidieť s tak veľkou jazvou. Doktori tvrdili, že je príliš hlboká, a preto...ani vlčia regenerácia nedokáže zahojiť takúto ranu.

Aj napriek tomu, ako tá jazva vyzerá strašidelne...stále vyzerá ako nevynné dieťa, keď spí.

,,Clara...ako je na tom tvoja noha? "

,, Pomaličky sa hojí." - priznala som a pozrela sa na svoju nohu pokrytou sadrou.

,, To je super. Vyzeráš aj celkovo lepšie. Modriny ti už skoro zmizli. "

,, Elis robí všetko preto, aby mi bolo lepšie." - vzdychla som si. ,, Ako je na tom vojsko? "

,, Blbo. Vieš, že sme prišli o polovicu našich bojovníkov...takže...je to ťažké. Plus, veľa z našich žien je...v ťažkom smútku."- povedal ťažko a ľútostivo.

,, A Dan? Ako to s ním vyzerá? "

,, Vypočúvame a mučíme ho. Nenecháme zradcu jednoducho zomrieť. Nie nadarmo nám hovoria najbrutálnejšia svorka. "- uškrnul sa a podišiel k oknu na druhej strane modrej izby.

Dívam sa na jeho mohutnú a vzpriamenú postavu. Ako sa s kamenným výrazom pozerá niekde do diaľky.

,, Som rada, že si tu. "- usmiala som sa.

,, Neopustím svoj domov, keď je v tak ťažkých problémoch. "

Tá veta, ma až prinútila zasmiať sa. Teda...pre mňa to znelo ako nejaký chichot.

,, Prečo sa smeješ? "- pozrel na mňa so zmätene zdvihnútým obočím.

,, Pretože máš tak čisté a pekné srdce ako typické postavy v príbehu. Také...ktoré sa hľadá ťažko a také, ktoré sa cenia ako najvzácnejší poklad." - milo som sa usmiala, keď mi ten svoj, úprimný, opätoval.

,, Zas nepreháňaj." - z hlboka sa nadýchol. ,, Pôjdem sa prejsť. Mala by si si tiež oddýchnuť. Nesvedčí ti byť stále v tejto miestnosti. "- pohol sa smerom k dverám a chytil kľučku.

,, Ja oddychujem takto. Viem, že ak by sa aj mne niečo také stalo, on by sa odomňa ani nepohol."- začala som mu s prstami prechádzať po každej jednej maličkej časti na jeho ruke, akoby to bolo neprebádané územie nejakého veľkého územia.

,, Ako myslíš. Požiadám niekoho, aby ti priniesli niečo jesť."

S týmito slovami odišiel z nemocničnej izby a tým som sa mohla znovu zahľadieť na tú tvár, ktorá pokojne spí. Ktorá nevie, že celý čas pri nej sedím.

,, Ostanem pri tebe dovtedy kým sa nezobudíš." - usmiala som sa a darovala mu letmý bozk na jeho plné a horúce pery. ,, Ostanem tu...a budem prvá ktorá uvidí tvoje tmavé oči plné svetla."- znovu som mu prešla po dlhej jazve a zastala s prstami na jeho perách. ,, Milujem ťa. "