Our Destiny

38.kapitola

Prešli hodiny. Z hodín sa stali dni, z nich sa stali týždne a z nich mesiace.

Ubolehlo tak polroka a teraz si užívame začiatok leta.

Za tú dobu sa stalo veľa vecí. Tak napríklad...Brandon sa zmieril s tým že jeho mama, ktorá pri ňom stála v každom zlom dní v jeho detstve, tu už nie je, no ale to neznamená že jej nechodíme pri každom západe slnka odniesť vždy nové kvety na jej pomník. Zima bola neskutočne silná. Toľko snehu tu napadalo ako som ešte nikdy nevidela. Mráz bol neskutočne dráždivý, takže som zistila že aj Brandon dokáže ochorieť. Teda podľa jeho slov až zomieral. Na obyčajnú nádchu. Zatiaľ čo som sa o neho starala a behala z jedného miesta na druhé aby som mu poprinášala všetko čo chcel, on preležal v posteli so slovami: Clara, ja zomriem! V tedy som sa len začala smiať ako pošahaná a pýtala som sa na jeho posledné želanie. Vždy mi odpovedal toto: Nesmieš si nájsť iného chlapa! No ale to po dvoch dňoch prešlo. Vďaka Bohyni!
Ďalej...Brandon ma naučil používať frekvenciu a tiež...mali sme spojenie. Po dvoch týždňoch neustáleho hádania sa o tom, ako to bude vyzerať, bolo veľmi únavné. No zvládli sme to. Bolo to úžasné. Prišli všetci zo svorky. Gratulovali nám. Dostali sme všelijaké dary. Vytancovali sme sa a môžem s hrdosťou povedať, že naša výzdoba prekonala všetky predtým. Bolo to úplne úžasné. Tešila som sa aj ja a aj Brandon. No a spojenie vyvrcholilo aj v našej spálni ale to už je iná káva.

Momentálne sedíme na veeeeľkej hojdačke na západnej strane a sledujeme západ slnka. Musím uznať že je teplo, aj keď sme tu na severe. Vážne...bojim sa len zimy. Pretože aj keď som Aljašskú zimu zažila len raz, tak mi to stačilo a som rada že prišlo leto. Brandon totiž tvrdil, že on leto veľmi nezažil. Oni tu mali vždy zimu a sneh, najviac zažili jar ale to len veľmi zriedka. No neskôr začalo globálne otepľovanie a teraz tu je počasie, také, aké je a vyhovuje mi to.

Práve teraz ma Brandon objíma okolo pliec a ja sa mu opieram o hruď.

Teraz sa k sebe veľmi neprihovárame len si užívame západ slnka. Ako sa lúče menia do krásnych farieb a tým vytvárajú oblohu ako z najkrajšej rozprávky. Ale...no jednoducho som typ osoby, ktorý nemôže mlčať v tak dobrej nálade.

,, Brandon? "

,, Hm?"

,, Zajtra máš narodky, vieš o tom však? "- neprestala som sa usmievať.

,, Ejha. Tak si si predsa len spomenula?"- zasmial sa a viac si ma pritlačil k telu, aj keď neviem či sa to ešte viac dá.

,, Jasné že áno. Veď mi stárneš. Budeš mať dvadsaťtri. Mala by som sa obávať o tvoje zdravie."- vyhlásila som a pohladkala ho po hrudi ukrytú pod krátkym bielym tričkom.

,, Stárnem? Bože, robíš zo mňa nejakého starého deda." - jeho hlas sa nejak zdurdil.

,, Nooo akože nie si od neho ďaleko. Ani sa nenazdáš a pošlem ťa do starobinca. No a ja plná života si nájdem novú spriaznenú dušu." - zasmiala som sa na svojej podpichovačskej poznámke.

,, Hej heeeeej jasné. "- nadvihol mi bradu a pobozkal ma na pery.
,, Ale nezačala si hovoriť o mojich narodeninách len preto aby si mi pripomenula že mám dvadsaťtri, však? "- nadvihol jedno obočie a prepaľoval ma pohľadom.

,, Jasné že nie! "- obdarila som ho frčkou na čelo, na ktorú len ticho sykol.

,, Heeej! "- nafúkol ústa a chytil sa za čelo.

Len som na neho mrkla a už si na neho uvoľnene ľahla.

,, Napadlo mi že by sme na tvoje narodky, urobili tie olympijské hry o ktorých som ti hovorila."