Our Destiny

11.kapitola

,, Čože?! "-rýchlo som sa postavila a pribehla ku nej.
,, Čo sa stalo?!"

Ťažko dýchala a triasla sa.

,, Lysanna čo sa stalo? "- chytila som jej ruky.

Snažila sa ukludniť...a s ťažkým nádychom sa mi pozrela do očí.
,, Keď som od teba odišla tak som šla do tréningovej haly sa pozrieť na Sama, môjho snúbenca. Je to beta. No potom vtrhol do miestnosti Alfa. Bol nahnevaný. Hovoril že chce súpera no nikto sa nehlásil. Iba samovrah by chcel ísť bojovať s naším nahnevaným Alfom. No aj pri obyčajnom tréningu je to problém. No a keďže sa nikto nehlásil tak si vybral dvoch. Betu Dana a Sama. Dá sa povedať že patria medzi najsilnejších a tiež k obľúbencom Alfi. Dana zbil do nemoty ani nie do pätnástich minút a potom išiel Sam...ak mám byť úprimná. Sam je vynikajúci bojovník...no ale...aj tak...nešla som za tebou hneď lebo som si myslela že sa Alfa ovládne. Ale nie...proste ho bil. Bil ho stále. Bola som tak hlúpa "-chytila si ústa.

,, Koľko sa už bijú?"

,, Asi už dvadsať minút "

Vyvalila som oči.

,, Clara si jediná kto ho zastaví" - chytila ma za ramená.

,, Ale...toto nie je také isté ako pri tej poprave. Vtedy sa ovládal. Teraz je nahnevaný. Neviem či ho zastavím"

,, Zastavíš! "

,, Nie som si istá...možno ho nahnevám ešte viac. "

,, Dokážeš to! Na teba dá Clara! Pretože si jeho Luna. Si naša Luna. Nikto iný by ho nezastavil pri tej poprave. Skôr by ho tiež zabil. No ty! Ty si to zatrhla. Kvôli tebe ho nezabil" - v očiach mala takú nádej ktorá ma až ohúrovala.
,, Prosím Clara...zachráň ho. "-šepla.

Ťažko som sa nadýchla a chytila si tvár. Mám veľké pochybnosti. Neskutočné pochybnosti. Čo keď mi znovu dá facku. Čo keď niečo horšie. Pri tom premýšľaní som si spomenula na môjho otca ktorý keď chytil fotoalbum a bol si istý že ho nikto nevidí...
...tak za každým mu tiekli slzy. Nechcem aby takú bolesť zažívala aj Lysanna. Veď čo môžem stratiť...už mu nadávam a nijak to nerieši.
,, Dobre...kde je hala?"-chytila som ju za ruku.

Jemne sa na mňa usmiala.
,, Ďakujem "

Rýchlo sme sa postavili a bežali.

Ah...to je ale deň. V jednom dni sa viac spotím ako za celý týždeň. Čo budem robiť zajtra? Zachraňovať svet? Mala by som si začať spisovať diár...

Prečo je tak hnusný, príšerný...ugh! Ak nevie ovládať svoje nervy, tak nech robí niečo užitočné. Napríklad začal študovať etiketu, pretože mu to vaaaažne nejde. No ale nech si je istý že zase na neho nakričím...ale vážne s veľkým v. Ani si neviem predstaviť čo musí zažívať svorka, keď sú v takom strese. Ale asi si nato už zvykli, že po nich v jednom kuse hučí. No nič teraz ja budem hučať po ňom. Hmmm...neviem prečo ale začína ma to baviť.

Nemá ťa baviť hučať po svojej spriaznenej duši. Má ťa to mrzieť!

Vieš prečo ma to nemrzí? Lebo to nie je moja spriaznená duša.

Prečo si tak hlúpa?

A ty tak naivná?
Inak...ako je možné že vie moje meno a môže sa ma dotýkať?

Čo ja viem! Je to divné ale nevadí mi to!

Čo kedy tebe vadilo?!

Sklapni!

Ty sklapni!

Chvíľku trvalo než som sa prestala s mojím vlčím ja hádať a som fakt rada že už zmĺkla.