Our Destiny

22.kapitola

Bol úžasný pocit po tak dlhej dobe vidieť otca, no ešte úžasnejšie bolo že som ho po tak dlhej dobe mohla objať.

,, Poď do vnútra. Máme si toho dosť čo povedať "-odtiahol sa odomňa a ukázal mi s rukou smerom k obývačke.

S úsmevom som si utrela slzy a už k nej kráčala.

Vonia tu vážne úžasne a príjemná atmosféra stále nevyprchala, vlastne, príjemná atmosféra z tadiaľ nikdy nevyprchá.

,, Otec, uniká teplo! Ak to nie je nič podstatné tak zatvo-" - brat sa vynoril z kuchyne, no hneď čo ma zbadal tak zastal. Dokonca utierka, ktorú mal na ruke, mu vypadla a nechýba ako sú jeho oči dokorán otvorené.

,, Cla-Cla..." - neveriacky si pretrel oči a zasmial sa.
,, Vážne ti to trvalo "- usmial sa na mňa presne tak isto ako otec. Tak úprimne a šťastne.

Doširoka som sa usmiala a rozbehla sa k nemu. Prudko som na neho skočila ako nejaká žaba, načo sa trošku zapotácal dozadu a objala ho okolo krku.

,, Si hrozný" - povedala som už znovu cez slzy, keďže som ich neudržala.

,, Neskáč tak na neho Clara. Tvoj brat má stále ešte problémy so žalúdkom." - otec si sadol na gauč pred telkou a zasmial sa.
No a to znamenalo že som ho radšej pustila. Nepotrebujem aby brata chytili ďalšie bolesti alebo tak.

Brat sa usmial ešte viac a položil mi ruku na hlavu.
,, Vitaj späť, krpec"

Môj úsmev ešte nikdy nebol tak široký ako teraz. Už dlho som neukazovala počas úsmevu zuby.

,, No poď, musíš mi povedať čo ti ten kretén robil "-chytil ma za ruku a vliekol ku gauču. Ja som si sadla medzi nich.
,, Hovor, dúfam že si ho psychicky zničila, a preto ťa pustil domov" - noooo ďaleko od toho nie sme.

Priložila som si prst na bradu a zamyslela sa.
,, Povedzme že som to skoro dosiahla "

,, Ale?"

,, Nakoniec sa to dostalo do dobrej línie "

,, No jasne odrbal ťa. To je tomu rodu podobné." - brat si prekrížil ruky a oprel sa o gauč.

,, Inak, kde je? Rád by som sa s ním spoznal osobne. Až smrteľne túžim spoznať muža, ktorý mi uniesol dcéru a skoro zabil syna" - otec si nebezpečne pukot kostičku na krk.

,, Ja by som skôr chcel odvetu. Ešte ma nikto v mojom veku neporazil v päsťoch. "-Corny si tentokrát buchol s päsťou do dlane a obaja si vymenili s tým takým strašidelným úsmevom pohľady.
Ale moment! Brandon má dvadsaťdva? Ani tak nevyzerá. Ja som mu tipla tak dvadsať.

Prekvapene som zažmurkala a histericky sa zasmiala.
,, Nieee...tak to nie je. Teraz nie je v nálade aby sa bil a verte mi, zmenil sa." - potľapkala som ich po ramenách.

,, Takí ľudia sa nemenia, sestra. Buď ťa oblbuje alebo mu o niečo ide. Inak spravil ti niečo? Na akých miestach sa ťa dotýkal?" - Corny na mňa prižmúri oči.

,, Nikde sa ma nedotýkal"

Blbosť.

,, Spravil ti niečo ? "-tentokrát sa ma spýtal oco.

,, Nie"

Blbosť na druhú.

,, Dúfam že si si ho zašila pod svoju moc "-znovu sa ozval brat.

,, Povedzme že už to nie je taký idiot ako predtým" - vzdychla som si a oprela sa.

,, Ach...vôbec sa nedivím že ho brániš keď ho ľúbiš "