Our Destiny

24.kapitola

Na Aljašku sme dorazili znovu až večer, keďže sme sa zdržali s tým že ideme kúpiť to oblečenie. Brandon síce nesúhlasil ale stačilo milé slovko a dotyk o košelu aby zmenil názor. Takže hneď potom ako som si vybrala úžasné outfity, tak do jedného som sa rovno chcela prezliecť a povedala Brandnovy nech počká pred obchodom.

Lenže to nebol dobrý nápad.

Keďže som vyšla z obchodu ako panička a nechýbalo to moje predvádzanie, takže Brandon si ma k sebe hneď pritiahol a začal vážne hrôzostrašne vrčať s chladnou tvárou.

Keď som sa ho spýtala čo sa deje tak mi s prísnym hlasom povedal presne toto :
,, Nemôžeš sa tu takto predvádzať. Pozerá na teba až priveľa nadržaných úchylov. "
Bez srandy...
No...totiž ako sa pozeral na okoloidúcich tak ďalší muž sa za mnou údajne otočil a vtedy to Brandon nevydržal, keďže povedal :
,, Ja ho zabijem!"
Ak by som ho vtedy neobjala a pekne sa k nemu neprihovárala tak je vážne po ňom. No proste...je to s ním ťažké. Ale páči sa mi ako by sa pre mňa bil. Teda...zabíjal.

No a už potom nebolo nič. Celé poobedie sme prejazdili až sme okolo ôsmej večer dorazili. Hneď potom ako sme sa vybalili tak sa Brandon vyparil z izby a ja som...zaspala.

-------

Prudko som sa nadýchla a posadila. Snívala sa mi nejaká nočná mora...ale...už si na ňu nepamätám. Po troch sekundách. No ale v šoku som a to bez debat. Preto som sa začala obzerať okolo seba a zistila že Brandon nie je vedľa mňa. Pretrela som si oči a natiahla sa pre mobil na ktorom ukazovalo pól štvrtej ráno.
Nepáči sa mi že sa ešte nevrátil. Takže ho pôjdem hľadať.

Som len v nočnej košeli. Tej novej, peknej bielej. Mám aj čiernu s čipkou o ktorej Brandon nevie a to je dobre lebo...no...je to on. Viac ani dodať netreba.

Je mi zima takže som si vzala nejakú deku zo skrine a vyšla na chodbu. Moje oči sa snažím mať dokorán otvorené ale veľmi mi to nejde. Taktiež moja tackajúca chôdza pripomína niekoho so zlomenou nohou. Ale to nič. O chvíľku to snáď prejde. Idem smerom k jeho pracovni, podľa vône, ktorá sa len tak ľahko nevytratila. Vidím tu pár strážcov ktorí sa mi ticho a so sklonenou hlavou pozdravia. Je dobré keď ma nechytajú po celom dome s tým že mám byť v izbe. Takýto prístup už je o niečo uctivejší.

Trvalo mi to dlhšie než som predpokladala ale došla som tu. To je hlavné. Pach pokračuje za prahom vážne veľkých dverí ktoré som pomaly otvorila.

No pri pohľade do miestnosti mi až nepríjemne zmrazilo telo. Brandon totiž sedí s hlavou zaborenou v hore papieroch.

No...vyzerá to tu ako po zemetrasení. Všade je bordel a vôbec mi to ako jedna kopa papierov nepripadá. Toto mi príde ako nejaký archív alebo ja neviem. Papiere na zemi, po skriniach...všade kde sa dá pozrieť.

Priblížila som sa bližšie.

Pri hlave má šálku s vypitou kávou no...v nej má pero a v ruke drží...lyžičku.

Až som napla ústa do úsmevu.

,, To je tak keď pracuješ do rána, bez dobrého spánku "-vzdychla som si a šepla sama pre seba.

Zložila som si deku z ramien a prehodila ju cez tie jeho.

Vyzerá vážne zlato a nevinne keď spí. Ale je mi až hrozne z toho že sa nevyspal a hneď išiel pracovať. To je neprijateľné. Neskôr mu poviem nech si normálne pospí. Nemôže sa takto preťažovať. Jeho zdravie na tom nebude dobre.

Čiže som potichu vyšla z izby a zamierila si to do spálne kde som znovu zaspala. No s nepríjemným pocitom. Proste...neviem to opísať. Akoby tu niečo chýbalo aj napriek tomu že som sa rozvalila na celú posteľ.