Our Destiny

10.kapitola

,, Clara...bol to podľa teba - "

,, Áno bol. Bol to skvelí nápad tak nech sa spamätá a poriadne zapne ten mozog ktorý ma niekde v riti ! " - zavrčala som a totálne by som prisahala že sa ma Lysanna zľakla.

Kráčame chodbovými uličkami a vážne nemám poňatia kadiaľ idem. Idem len podľa toho ako ide Lysanna.

Tak ma naštval...aaaaah. Nech je nahnevaný. Nech je nahnevaný až tak že mu od zlosti buchne hlava.

,, STOJ! "-no jasné, ten hlas. Ten hnusný, blbý, sprostý a dotieravý hlas patrí len jedinej osobe.

Neotáčam sa a suverénne idem vpred. Čo je mi po jeho rozkazoch.

,, A-alfa!" - Lysanna prudko zastala.

,, Lysanna choď preč. Potom si ťa zavolám! "-povedal chladným hlasom.

,, R-rozkaz "

Idem vpred aj napriek tomu že Lysanna odchádza.

,, Zastav!"

Nezastavím.

,, Povedal som stoj! "

Nebudem sa s ním rozprávať!

Zašla som za roh. No nespravila som ani dva kroky keď ma už za ruku chytil ten kretén.

,, Povedal som niečo?!" - pritlačil si ma o stenu akoby som bola nejaká hračka.

Pozerala som do zeme. Hlavne nie na neho. Nechcem ho vidieť. Nechcem sa mu dívať do tváre.

,, Čo to malo znamenať?!"

Buď ticho Clara! Nič nehovor!

,, Clara! Čo to malo byť?! "

TICHO! A inak...odkiaľ vie moje meno?! Pokiaľ viem tak som mu ho nepovedala.

Chytil mi bradu a nasmeroval si ju priamo k tomu jeho blbému ksichtu.
,, Odpovedz"

Nepohla som ani so svalom na tvári.
Ak mu odpoviem...môžem ísť tak do...

〰️〰️〰️〰️

Čo do...čo s ňou je?!

Je chladná. Chladnejšia ako ľad.
Pred chvíľkou sa na mňa vykričala a teraz mi nepovie ani slovo?!

,, Clara! Prestaň robiť divadlo a odpovedaj mi! Ak mi neodpovieš tak ti zaručujem že - "

Ani som nedopovedal tu vetu keď ma tresla po tej ruke s ktorou som jej držal bradu.

〰️〰️〰️〰️

Vyhráža sa mi?! Tak toto nie!

Nie, musím byť ticho!

,, Tak čo? Znovu ma udrieš?" - nastavila som mu druhé líce.
,, Nech sa páči! Ak ti to pomôže navíšiť tvoje sebecké a narcistické ego...tak si ma buchni znova!"

Heh...som hlúpa...zlyhala som. Nemlčala som...

Dívam sa dopredu a moja hruď sa od nervozity napína.
Je mi jedno či ma udrie. Jeho rany budú nič oproti tomu akú bolesť mám v srdci.

Čakám na ranu...no namiesto toho, na moje prekvapenie, ma objal.

Vážne...pritisol si ma k jeho hrudi. Jednu ruku mi zaboril do vlasov a tu druhú mal okolo môjho chrbta.
Dobre...tak toto som vážne nečakala...momentálne mám ruky spustené pri tele a nemôžem prestať od prekvapenia žmurkať.