Our Destiny

33.kapitola

Celý čas len nadávam a búcham po volante. Párkrát, kedy sa moje nervy rozbúrili, som až musel výsť z auta, sa poriadne nadýchnuť. Odišiel som za ňou totiž hneď ako som sa s mojimi ľuďmi dohol čo majú robiť kým budem preč.

Jediné logické miesto ktoré má napadá kam mohla ísť, je jej rodný dom a aj keď viem že nevie používať frekvenciu, tak sa s ňou snažím spojiť ako len môžem. Veď nádej umiera posledná.

Toto mi len tak neodpustí. Dobre to viem...pretože ja sám si neviem odpustiť.
Som sám sebe znechutený. To sa nemalo stať. Nechcel som to. Takto nie.

Ale zachránim to! Musím!

〰〰〰〰

Moje vodičské schopnosti nie sú tak zlé. Až som prekvapila seba samú. Ale som rada že som sa dostala domov bez nejakej zrážky, veď predsa len som prišla uplakaná, hladná, unavená a mrzutá.

Dom je tak chladný a prázdny. Nohy ma bolia a telom mi prechádza hrozná únava. Moje oči má dosť pália a ani sa im nedivím keď som celú cestu preplakala. Už mám taký pocit že som všetky slzy z mojich oči vypustila von, pretože mi je stále ťažko ale teplé pramienky na lícach nejak necítim.

Hneď po prechode cez prah som rozsvietila svetlo ktoré mi chcelo svojou žiarou vypáliť zreničky. Cestovnú tašku, ktorú som v tej rýchlosti schmatla zo skrine ako prvú, som teraz hodila niekde do kúta miestnosti zahalenú tieňom. Unevene som kopla do dverí a po ich ťažkom zabuchnutí som sa dotackala do obývačky a sadla si pred kamenný krb v kúte obývačky. Ešte že ho tu máme...pretože mám dojem že otec vypol kúrenie a absolutne nemám tušenie kde mám nahodiť tú hlúposť. To vedel tak akurát Corny a doteraz neviem ako to robil. Náš dom je celý zložitý. Treba sa pohrať s nejakými blbosťami a momentálne nemám náladu sa hrať. Som schopná maximálne tak na horúcu vaňu a kvalitný spánok, no najprv musím naložiť drevo a poriadne sa najesť.

------

Potom ako som sa dotrepala z lesa znovu do domu, s plnými rukami a uložila drevo do krbu a samozrejme ho zapálila, som sa hodila na gauč.

,, Všetko je nahovno. "- pretrela som si oči a naďalej nespúšťala pohľad z bĺčiacich plameňov v krbe.

Iskierky a pukanie dreva ma jak-štak upokojujú a príjemne zohrievajú od tých mrazivých zimomriaviek po celom tele. Vonku je hrozná zima. Asi sa v tomto roku aspoň zima vyplatí nejakým snehom keď už ničím.

Určite sa dívam do tých plameňov ako nejaká mŕtvola ktorá už nemá čo stratiť. Veď sa tak aj cítim.

Svoje ramená som si objala chvejúcimi sa rukami a unvene vydýchla vzduch z nosa.

Rozmýšľam či nezačnem fajčiť. Skúšala som to, ale predstava, že mám do seba vdychovať nejaký dym mi je proti srsti. No možno dnes spravím výnimku. Ak by som tu totiž nejaké cigarety mala, pretože brat a aj otec sú veľký anticigaretníci.

Moje ruky má obíjmajú ako len môžu. Možno sa týmto len nejak snažím vyhnúť pocitu že som sama a opustená. Možno...ja už veľmi svojim citom neverím. Všetko je naruby. Všetko je tak zvláštne pomiešané. Ako nejaký šalát.

Všetko so všetkým.

Pred mesiacom som Lucy prestala považovať za naj kamku.