Our Destiny

17.kapitola

Bolí to...veľmi. Akoby mi hruďou prešiel šíp. Ale...veď tie slová boli pravdivé...tak prečo ma to mrzí?

Znovu som v izbe...no trávim tie chvíle sama. Brandon ku mne nechodí. Dokonca ani neskoro večer. Viem to pretože už niekoľko dní nespím. Tá scéna sa mi stále ukazuje pred očami a zožiera moje vnútro. Aj teraz ležím na postely a dívam sa do stropu...

Pozrela som sa na opačnú stranu postele. Na tej kde spával on. Až teraz si uvedomujem že mi to jeho chytanie za brucho až tak nevadilo ako som si myslela. Premýšľam nad tým čo môže teraz robiť. Čo teraz prežíva...ako veľmi ho bolí to, že som mu ublížila. Pretože mňa samotnú to ničí...

Dvere do izby sa otvorili a ja som sa prudko posadila s myšlienkou že by to mohol byť Brandon, no...je to Lysanna.

,, Ahoj Clara..."-povedala smutným tónom.

,, Ahoj" - môj tón bol asi na takej úrovni ako ten jej.

,, Ako sa máš? "- podišla ku mne a sadla si na posteľ.

,, Nič moc..."

,, To ti verím. "-chytila ma za ruku a jemne mi ju stlačila do svojej dlane.

,, Vieš o ňom niečo?"

,, Je stále vo svojej pracovni. Veľmi z nej nevychádza...Sam mi povedal že ani oni nemajú rozkazy. Musia za ním chodiť aby vôbec vedeli čo majú robiť, kde majú hliadkovať a tak. "

To nie...to je to až tak zlé?

,, Sam mi povedal že je bledý...nič neje...chodia mu z kuchyne nosiť aspoň vodu ale ani tú nepije tak často ako by mal."

To som mu až tak ublížila? Tak veľmi ho to bolí?

,, Čo sa medzi vami stalo?"

,, Povedala som niečo veľmi škaredé."-zovrela som perinu tak silno až som myslela že ju môžem pretrhnúť.

,, To ti verím, pretože takého zdeptaného sme ho videli len raz "

,, A to kedy?" - zmrštila som obočie.

Pozrela na mňa s bolestivým pohľadom. Pohľadom asi tak smutným ako keď sa jej spriaznená duša utápala v bolestiach.
,, Keď od neho odišiel brat"

,, Čože? Brandon mal brata?! "-môj tep bol od šoku veľmi vysoký...

Prikývla.
,, Staršieho..."

,, Tak počkať...keď je Brandon mladší tak ako je možné že je alfom? "

Vzdychla si.
,, Začnem od začiatku. Alfa a jeho brat boli nerozlučná dvojica. Boli si veeeľmi blízky a vôbec nemali odlišnú povahu. No výcvik už mali odlišný. Bývalý Alfa totiž dosť nášho terajšieho Alfu tríznil. Nemal ho rád...jeho obľúbencom bol prvorodený, dával vlastnému synovy aby robil také namáhavé veci ktoré robia až dospelý vlkolaci. Kľudne ho len tak zbil, vraj preto aby bol silný...no bývalý Alfa si na ňom len vybíjal zlosť. No aj tak sa so svojím veľkým bratom stretával. Vedeli si nájsť čas na rozhovor alebo na ich vlastné treningy. No keď obaja rástli tak sa od seba postupne vzdiaľovali, pretože Alfov brat postupne upadal do depresii "

,, He? Prečo?"

Nadýchla sa a pomaly vydýchla.
,, Jeho spriaznená duša zomrela. "

V tej chvíli mi znovu niečo ublížilo...niečo čo sa už len tak nezahojí.

,, Jeho brat bol sám. S nikím sa nerozprával, nechodil na tréningy. Všetko flákal a tak. Jeho otec mal na neho čím ďalej tým viac väčšie nervy, pretože sa takto budúci alfa vraj chovať nemá. No jemu to bolo jedno a neriešil nič a raz keď Alfa zomrel tak...jeho posledné želanie bolo aby sa budúcim alfom stal jeho mladší syn. Jeho staršieho syna to zničilo ešte viac až napokon odišiel. Nič o ňom nevieme, ani len či žije alebo tak...proste bola to zrada zo strany bývalého Alfi...a...nášho terajšieho Alfu to zničilo tiež. Bol hrozne podráždený nedalo sa s ním hovoriť. Ak by si mu vtedy len niečo ohlásila tak ťa bol schopný vykázať alebo zabiť. Veľa z našich členov tak prišlo o život. Takže...neber to zle ako sa choval keď si prišla. Nepoznal etiketu. V ňom sa veľa vecí zlomilo no...keď si prišla, tak si mu dávala nádej že všetko nie je stratené. Začal sa chovať lepšie, primerane a hlavne miernejšie...zmenila si ho...no teraz je znovu tam kde bol. Teraz len všetci čakáme kedy sa znovu vráti jeho bývalá povaha."