47.kapitola

5K 220 91
                                    

Brandon vyzerá úplne bez zmyslov. Úplne zničene.

Jedine kde sa pozerá je do zeme. Neviem čo sa dialo, že sa rozhodol...povedať meno jedného z nás, ale zato som videla ako medzi nimi prebiehal neustály očný kontakt, čiže...

Frekvencia.

To bude asi jediné logické vysvetlenie.

,, No povieš to meno? Vieš že ma už bolia ruky? "- vzdychol...ten muž v strede.

Brandon sa ťažko nadýchol a podvihol hlavu. Pozrel sa kútikom oka na Willa ktorý sa len milo usmieva.

Pozrel sa na muža v strede s bezvýrazným pohľadom.

,, William."

Mala som pocit, či to...čo povedal myslí vážne. Že vážne svojho brata vymaže z tohto sveta. Pozrela som sa na Willa, ktorý mi opätoval pohľad, či je to pravda...že jednoducho...príde o život.

A ako som čakala, síce sme sa nespojili frekvenciou ale...akoby mi vedel čítať myšlienky, na ktoré mi len prikývol.

V tedy som asi ani nedýchala.

Začala som nesúhlasne krútiť hlavou. Neverím, že bude preč.

Neverím, že Will odíde.

Neverím, že sa už s ním neporozprávam.

,, Výborne. "-cítila som ako sa hlaveň zbrane odomňa odtiahla a ten muž sa len na Willa usmial. ,, Ja som chcel zabiť to dievča čiže...zachránil si ju."

To nie.

Prosím to nie.

Videla som ako sa Brandnovy skoro nepozorovane zachveli pery, no zato Will, stále s úsmevom, zatvoril oči.

Musím niečo spraviť. Veď...aspoň sa pokúsiť. Som predsa jediná ktorú nikto z nepriateľov nedrží za ruky, no nie? Aspoň sa pokúsim. Musím...

Jednoducho musím...

Vo chvíli kedy moje oči videli ako muž svoj prst pritlačil o spúšť zbrane, som sa prudko postavila na nohy a so silným krikom vrazila do muža.

Zo zbrane sa ozvalo cvaknutie a guľka letiaca z hlavne preletela vedľa Willovej hlavy.

Muž sa zapotácal a...mne prišlo zle. Tak veľmi ma všetko bolelo. Čiže teraz sa len snažím myšlienkami modliť k Bohyni aby sme my štyria vyšli v poriadku z tejto krajiny. Aby sme sa vrátili v poriadku domov.

Muž sa na mňa prudko otočil a hneď na mňa namieril zbraň. Moje telo úplne stŕplo, keď som ucítila mrazivý dotyk hlavne na mojom čele.

,, Žartuješ? Po tom ako som ťa chcel nechať prežiť?"- povedal jemne no...stále je v jeho hlase ten nepríjemný a nahnevaný tón.

,, Dezider! Zlož tú zbraň!" - zreval Brandon a Will sa len trhol aby mu buchol do ruky, len aby mu tá zbraň spadla. Lenže obaja sa vôbec nemôžu hnúť. Obaja vôbec nezabránia tomu aby guľka zasiahla práve mňa.

,, A to som si myslel, že si rozumná."

To aj ja...

,, Schválne ako bude reagovať tvoj muž keď ti prestrelím hlavu..."- zasmial sa.

,, Nie, prestaň! Prestaň! Neubližuj jej! "- znovu sa mi, cez ten neúprosný krik Brandna a nahnevané vrčanie Willa, spustili slzy.

,, Vieš dobre, že to čo povieš mi ide jedným uchom dnu a druhým von? "- vzdychol si muž s menom Dezider. Znovu pozrel na mňa a tentokrát už sa jeho palec pritlačil o spúšť. Týmto som len zatvorila oči a očakala či to bude bolieť. Či ucítim nejakú bolesť. Či ju ucíti aj moje dieťa, ktoré...nedokážem ochrániť...

Our DestinyOù les histoires vivent. Découvrez maintenant