Our Destiny

Epilóg

Túto kapitolu chcem venovať vám všetkým. Zato, že ste to vydržali až po poslednú kapitolu. Ďakujem za každý jeden hlas a komentár. Neskutočne ma teší, že sa vám môj príbeh páči a tým má to posúva viac k tvorbe. Vážim si to a za to všetko vám patrí veľké ĎAKUJEM ❤️😘. Ste zlatíčka. ❤️❤️❤️😍😍😍😘😘😘

❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️❤️

,, Mamiii, Hanna ma nechce pustiť do kúpeľne!"- nahnevane som kopol do zamknutých dverí v ktorých trčí moja rozmaznaná sestra.

,, Bohyňa, Brandon! Kúpeľňové hádky máš na starosti ty!"

,, Ja sa obliekam! "- ozvalo sa z rodičovskej šatne.

,, Ja tiež!" - ozval sa znovu mamin hlas.

Chvíľku to takto trvalo až sa nevyriešilo vôbec nič. Nechápem prečo Hanna nechodí do svojej vlastnej kúpeľne...aha...hej! Vraj tam má duchov, tak chodí otravovať mňa.

Dvere do mojej izby sa otvorili a v nich stála mama v čiernych a obtiahnutých šatách nad kolená. Vlasy mala jemne natočené a rozpustené a akurát si zapínala poslednú náušnícu. Musím uznať, že mama vyzerá...fakt pekne. Teda ona tak vyzerá stále...takže aj viem prečo ju oco bráni pred všetkými tými pohľadmi, ktoré sa nepáčia ani mne.

,, Hanna, okamžite choď von! Nie si jediná ktorá potrebuje byť v kúpeľni!"- mama jej nahnevane zaklopala na dvere a vzápeti si ku mne kľakla a začala mi opravovať motýlika na obleku.
,, Nechápem, prečo si nešiel do jej kúpeľne." - vzdychla si.

,, Nechcem chodiť do tej jej. Nech si tam ide sama. "-zahundral som, keďže je to pravda.

,, Si starší, máš byť múdrejší. "

,, Som ale toto je už absurdné."

,, Už sa to vyriešilo? "- ocov hlas sa ozval miestnosťou, keď zastal opretý o zárubňu dverí so zastrčenými rukami v kapsách.

,, Nie! Ja som to vyriešila zatiaľ čo ty si váľal šunky!" - mamin hlas pripomínal nepríjemné vrčanie zvieraťa.
,, Pozri! Ani kravatu nemáš normálne! "- mama sa prudko postavila a podišla k ocovi, ktorému začala opravovať kravatu. No...a ako sa dalo čakať...oco mamu chytil za pás a pritiahol k sebe.

Bleeee! Sú hnusný! Nech si to nechajú na súkromie! Toto je moja izba!
,, Môžte s týmto -"

,, Ty nehovor mladý muž. Aj s tebou mám reč." - mamka povedala pokojným hlasom...a to vôbec neveští nič dobre. Mamka si ku mne znovu kľakla so strašidelným úsmevom...a...ukázala mi tie svoje žlté oči podobné nejakej príšere.
,, Koľko máš rokov? "

,, Dva-dvanásť. "

,, Presne tak...a preto ti to zopakujem len raz, Oliver. Ak ešte raz zničíš fontánu alebo podpáliš kuchyňu, tak si ma neželaj. Chápeme sa? "

Mojou odpoveďou bolo len hlasné pregĺgnutie nepríjemnej sliny a jemné prikývnutie.

,, Mamiii, spravíš mi účes? "-Hanna zvolala spoza dverí.

,, Idem. "- a týmto mama zmizla za dverami a ja som zostal v izbe len s ocom.

,, Ach...Oliver, to som ťa nič nenaučil? "- pokrútil hlavou s rukami vo vreckách.

,, Prepáč..."

,, Veľakrát som ti predsa povedal, že ak chceš robiť problémy, tak to musíš robiť tak aby ťa nikto nevidel. "