Our Destiny

18.kapitola

Rozhodol som sa. Nebudem ju tu držať. Ak chce odísť tak nech odíde.

Hneď ako som otvoril dvere tak sa mi trošku zatočila hlava. Predsa to len bol príliš veľký nával čistého vzduchu.

,, Alfa!"-zakričala na mňa jedna z žien ktorá pracuje dole v kuchyni.
,, Ste v poria-"

,, Hej som...nechaj ma "-chytil som sa steny a snažil sa zhlboka dýchať.
Je mi zle...mám pocit že môj žalúdok nie je v poriadku.

Jasné že nie je! Veď keď už štvrtý deň nič neješ a neustále fajčíš tak sa nediv.

Buď ticho.

Pustil som sa steny a pomaličky kráčal k mojej spálni. Keď odíde preč tak neviem čo budem robiť. Možno pôjdem preč aj ja. Niekde ďaleko. Možno sa opijem a skočím z okna. Všetko je možné. Tak či onak, bude mi chýbať. Bude mi chýbať jej úsmev, smiech, nadávky, jej neustále červenanie a zahanbujúce bľabotanie keď si dám dole tričko. Bude mi chýbať aj to že sa jej už viac nedotknem.

Chytil som si s jednou rukou oko a stále kráčal. Moje oči ma začínajú... páliť? Prečo? Naposledy ma boleli keď odišiel brat...keď odišli všetci.

Stúpil som na prvý schod a postupne na druhý. Tak to išlo stále až som napokon došiel na ten posledný.
Je mi vážne zle a zároveň aj ťažko na hrudi. Žalúdok ma veľmi bolí a oči ma pália čím ďalej tým viac. Čím viac prichádzam k dverám. Čím viac cítim jej vôňu...tým viac to je horšie.

Zastavil som pred dverami. Stláčam päste a nervózne si prechádzam s jazykom po zuboch.

Robím to predsa pre ňu...nie pre seba.

S hlbokým nádychom som chytil kľučku a pomaly otvoril dvere. Moja noha prekročila prah izby a zastala keď som zatvoril dvere.

Celá izba vonia ako ona. Tak krásne a príjemne.
Stojí pri okne a je mi otočená chrbtom. Akoby ani nepočula že som vošiel...akoby už ani nevnímala moju prítomnosť.

Môj pohľad spadol k zemi a po tele mi nabehli zimomriavky.
,, Prepáč."-spustil som.
,, Prepáč mi za všetko."
,, Za tú facku. Za to ako som ti ubližoval. Za to že som si ťa tu držal ako v zajatí. Kvôli mne si mala voľnosť len ako obyčajný väzeň v cele. "
Kusol som si do pery.
,, Je mi to ľúto."
,, Aj to ako som ublížil tvojmu bratovy a nenechal ťa sa s ním normálne rozlúčiť. Za to ako si videla všetky zlé veci ktoré sa v tomto dome udiali. "
Znovu som stlačil päste a tentokrát som už zrak zdvihol. Stále sa na mňa neotočila.
,, Ja...ja..."-zatvoril som oči, pretože už od bolesti horeli.
,,...milujem ťa...Clara...veľmi...ani si nevieš predstaviť ako a za to sa ti tiež ospravedlňujem. Ubližoval som ti aj tým že som ťa nútil milovať ma." - nechty sa mi až zarývajú do dlaní.
,, Viem že tu nechceš byť. Konečne som to pochopil a teda chcem aby si vedela že ťa tu už nedržím. Si voľná. Môžeš ísť domov. Nikdy tu už nemusíš prísť "
Tú poslednú vetu som povedal s veľkou ťažobou. Akoby to bola ortuť ktorá tuhne a tuhne až mi chce zničiť jazyk.
,, Je mi to vážne ľúto...a ešte raz...odpusť..."

Otočil som sa smerom k dverám a chcel odísť do pracovne kde znovu začnem tráviť svoj voľný čas.

〰️〰️〰️〰️

Moje oči sú plné sĺz. Celé moje telo je pod zimnicou.

Jeho tón bol tak...tak...jemný a to ako povedal že ma miluje, tým trasúcim hlasom, mi až rozochvelo pery.

Počula som kroky...no vzdiaľujúce sa na ktoré som sa musela prudko otočil.

Odchádza a ja to po týchto slovách nemôžem len tak nechať. Povedal to úprimne a tak bolestivo že to moju hruď zvieralo ako v kliešťach. Bolesť mnou prechádzala ako jed ktorý chce pohltiť moje telo.