Our Destiny

37.kapitola

Zobudila som sa s hrozne nepríjemným pocitom a potvrdil mi to pohľad na môjho vlkolaka. Ako má svoje ruky pod hlavou a bezvýrazne sa pozerá k stropu.

,, Dnes bude pohreb. Už to vie celá svorka. "- nespúšťal pohľad.

Ani som sa nehla. Len sa mu pozerala do tej tváre. Tváre, ktorá sa bojí prejaviť city.

,, Kde chceš mať jej hrob?" - nechcela som sa ho to spýtať ale...nevyšlo mi to.

Vzdychol si.
,, Na mieste kde bola najšťastnejšia. Na mieste, kde sa cítila voľná a na tú chvíľu zabudla koho má za manžela. Preto ani nepremýšľam nad tým že bude na mieste kde má hrob aj otec. Nech si tam hnije sám. Mama bude tam kde sa cítila najlepšie a bude tam aj posmrti. "- znovu sa nezmenil jeho pohľad ale...je jasné vidieť ako sa to snaží potlačiť. Všetko. Každý jeden malý náznak smútku alebo bolesti.

Posadila som sa a preplietla si svoje prsty.

Čo mu mám povedať?

Ani ja neviem. Sama som smutná a zničená.

No super...a to máš vždy tak dobré nápady.

Veď ja viem. Pamätám si predsa nato ako som ťa odtiaľto nenechala újsť.

Skoro...ale vážne len skoro som zdvihla kútik úst do malinkého úsmevu.

,, Pohreb bude o dve hodiny. Priprav sa. "- povedal neutrálne, zdvihol sa a vzpriamene vošiel do kúpeľne.

Je mi hrozne. Jeho tón je tak...chladný. Veď sa mu ani nedivím ale bojím sa o neho. Vážne...taký tón sa mi z jeho úst vážne nepáči.

Len som si vzdychla a podišla do skrine kde som si vytiahla nejaké oblečenie.

Vzala som čierne šaty po kolená s bielym golierom pri krku, čiernymi silónkami a napokon s čiernymi lodičkami. Keď sme sa s Brandnom vymenili v kúpeľni, tak som si rozčesala vlasy a pekne si ich upravila a nezabudla som aj na ústnu hygienu a...neviem, mala som totiž chuť si vziať aj svoj náramok. Tentokrát som si ho dala na ľavú ruku.

Brandon si vzal čiernu košeľu, čierne nohavice, čierne sako a napokon aj čierne poltopánky.

Stojí pri okne a svoje ruky ma zastrčené v kapsách.
S jeho čiernymi očami, vlasmi a prísnym pohľadom pôsobí až priveľmi chladne. Priveľmi...nebezpečne.

Od kedy sa postavil z postele ku mne neprehovoril. Celý čas len mlčí. Bolí ma keď ho takto vidím. Takého zničeného.

Objala som si telo rukami a stála pri postely ako prikovaná. Vážne chcem niečo spraviť. Ale neviem čo.

Len som sa mu pozerala na chrbát a ticho sa snažila upokojiť moju rozpačitosť, no už nám niekto zaklopal na dvere. Brandon sa ani nehol a teda som ich otvorila ja. Stála tam Lysanna. Mala čiernu sukňu tesne nad kolenami, čiernu blúzku, tiež čierne silónky a samozrejme aj lodičky rovnakej farby. Svoje vlasy si tiež upravila, no mala ich stále rozpustené.

,, Je čas..."- sklonila hlavu, napokon sa mi otočila chrbtom a odkráčala ruku v ruke so Samom ktorý ju už čakal na konci chodby.

Otočila som sa znovu k Brandnovy. Svoju ruku som si pritisla k hrudi a opatrne k nemu podišla.

Mám pocit že nevníma momentálny svet. Hľadí niekde do prázdna. Do toho lesa. Do mrakov, ktoré sú až priveľmi pochmúrne.

Nadýchla som sa a natiahla ruku k tej jeho. Vopchala som mu ruku do vrecka a vytiahla mu z nej tú jeho a preplietla si s ním prsty.

Teraz sa už asi vrátil do reálneho sveta. Pretože stlačil moju ruku pevnejšie a jemne ku mne pootočil s hlavou.

,, Brandon...poďme. "- dostala som zo seba, len tieto dve slová. Viac som totiž ani povedať nemohla...teda, skôr nevedela.

Znovu sa pozrel cez okno na niečo v diaľke, s tým, že moju ruku nepustil.

Akoby...vôbec nepočul čo som práve povedala. Len som si smutné prešla po znamení a o trošku podišla pred neho.

Jeho pohľad je tak prázdny a neviem ako ho mám vyplniť. Je mi to tak ľúto.

Len som k nemu natiahla ruku a jeho tvár si namierila k tej svojej. Jeho oči sa hneď zapichli do tých mojich.

Nepovedali sme si nič. Len sme mlčali ale aj tak akoby proste vedel o čo sa snažím. Takže sa len nadýchol a prikývol.

Vykročili sme z izby a zamierili si to k západnej časti.

-------

Celý čas len mlčíme. Brandon hľadí do zeme a ja zase pred seba, ako sa už všetci zhromáždili.

Hneď ako sme vošli do menšej miestnosti, aby pozostalí vyjadrili posledné slová svojej bývalej Lune, svoje prozby, tak sa nám všetci odstúpili z cesty aby sme práve my mohli ísť najbližšie.

Videla som ako sa veľa z nich modlí so slzami v očiach. Sama mám z toho pohľadu slzy na krajíčku a to si neviem predstaviť ako bude vyzerať Brandnov pohľad. A...myslím že práve ten ma najviac rozplače.

Naše kroky je počuť cez celú stíchnutú miestnosť. Čím ideme bližšie, tým je menej vlkolakov...až...sme dorazili úplne dopredu, kde sme sa ocitli sami. Ocitli sme sa pred truhlou a v nej uloženou ženu.

Krásnou ženou.

Jej čierne vlasy už trošku dopĺňajú farby šediny, no ani tie s vráskami nijak neovplyvnili jej krásu.

Je uložená v krásnych bielych šatách a okolo nej sa obklopujú biele trvalky, ktoré...akoby hovorili že neležia vedľa niekoho kto je mŕtvy. Ale pri niekom kto len spí dlhým spánkom. Niekto kto svoj život ešte neukončil...ale začal.

Brandon natiahol svoju trasúcu sa ruku k jej tvári a jeho končeky prstov sa dotkli bledej a chladnej pokožky na líci.

A až teraz sa moje oči naplnili slzami. Keď som videla ako sa mu tie jeho v svetle zaleskli a prudko zatvorili. Jeho prsty sa od jej pokožky odtiahli a spustili sa k telu.

,, Ona...len spí. "- dostal zo seba s trasúcim hlasom, no svoje oči stále neotvoril.

,, Spí." - prikývla som a oprela si hlavu o jeho rameno.
,, Len spí. "- chytila som sa jeho košele a silno mu ju stlačila.

,, No aj tak nechcem aby jej posteľ bola truhla a izbou tá hlina. "- dotkol sa mojej ruky a prešiel sa po nej prstami.
,, Tak veľmi chcem aby sa zobudila. "

,, Viem." - prikývla som.

-------

Neskôr sme sa presunuli na vonkajší areál, kde bol ten bolestivejší pohľad. Ten kedy tú krásnu ženu dávali pod zem. Bolo to vtedy keď sa nato Brandon pozeral asi najťažšie. Stláčal moju ruku tak pevne, pretože sa asi bál, že to každú chvíľku zatrhne.

Vlkolaci začali jej bielu truhlu zasypávať čiernou hlinou, až sme nakoniec videli len nápis na náhrobnom kameni.

Marissa Dark.

Brandon celý čas pozeral na jej meno vrité tak úhľadne.

Stáli sme tam aj keď začalo pršať.

Stáli sme tam aj keď sa všetci rozišli.

Stáli sme tam aj keď už slnko začalo zapadať a až keď nastala noc s hviezdami pokrývajúc oblohu, tak sme sa odobrali dovnútra. Mlčky sme vedľa seba zaspali, pričom sme sa neprestali silno objímať. Teda ja som ho nepustila. Jeho ruky sa ma asi teraz dotknúť nechceli, no...ja som na to mala iný názor, čiže to ho prinútilo opätovať objatie aj mne.