Our Destiny

30.kapitola

Prešli dva dni od našich spojených pier. Teraz sa odomňa Brandon ani nehne. Keď ide pracovať tak ma vodí so sebou, aj napriek tomu že je šesť hodín ráno. Snažím sa odporovať ale vždy ma presvedčí...bozkami...

Teraz momentálne ležíme v postely, keďže je ráno. Už chcel ísť pracovať ale teraz som ho presvedčila ja aby ostal. Presne tou istou metodou ako on mňa.

Brandon chce svoju mamu pochovať, čiže pre jej telo už išli muži z našej svorky a od tej doby je hrozne...ako to nazvať...viac zamyslený. Keď na neho niečo poviem tak sa len niekde díva a neodpovedá mi. Bolí ma to a snažím sa s ním všelijak komunikovať aby trochu zabudol na bolesť...

Dobre viem že mi to nejde.

Takže ako ležíme v postely, tak teraz už menej unavený workoholik sa s jednou rukou prechádza po boku môjho tela a ja mu zase ležím na hrudníku a hladkam ho po celej prednej strane. Od hrdla až po pupok. Párkrát sa dokonca zasmial že ho šteklím...

Slabina!

A mám to!

Predsa len je šteklivý. A to som si myslela že proti nemu nemôžem nič také absurdné použiť.

,, Vieš čo ma napadlo? "

,, Hmm?" - vzdychol si a v tej chvíli sa jeho hruď tak divne napla až som myslela že moje oči od šoku vypadnú.

,, Že môžme usporiadať niečo ako olympíjske hry."

,, Čo? "- vyhŕkol na mňa a zasmial sa.

,, No chápeš, každý deň tvoja svorka trénuje a trénuje, tak ma napadlo že by sme urobili aspoň ten jeden deň taký zábavný."

,, Nemôžu vynechať ani jeden deň..."

,, Ani by nevynechali. Pozri, oni budú stále cvičiť len to bude viac pre zábavu. Budú sa predbiehať a výherca dostane cenu. Tak by si možno aj uvedomili v čom sú napríklad horší a v čom napríklad vynikajú. Tak len trénujú to isté a už to beru ako rutinu. Toto by bolo iné. Takžeee čo myslíš? "

Nič.

Ticho.

,, Brandon? "- potľapkala som ho po bruchu.

Nič.

,, Haloooo! "- a teraz som ho tak tresla až mu na tom mieste ostal červený fľak.

,, Aaau veď ťa počúvam!"- hneď ma chytil za ruku a preplietol si prsty s tými mojimi.

,, Tak odpovedaj! "

,, Dobre...ak chceš...za skúšku nič nedáme."

,, Supeeer! "- výťazoslávne som vyhlásila a viac zovrela jeho ruku.
,, Nie si hladný? "

Zase je ticho...

Takže som sa trochu zodvihla a pozrela mu do tváre. Pozerá na stenu s tým takým veľmi prázdnym pohľadom.

Svoju ruku som presunula k jeho brade a pohladkala ho.

,, Bojím sa o teba."- môj hlas už nebol tak príjemný. Bol veľmi žiadostivý a smutný. Tak ako jeho samotný pohľad.

,, Prepáč...ja len..."- zdvihol sa a posadil.
,, Neverím že už je navždy preč. Neverím že už ju nikdy neuvidím. Neverím že...jej telo ktoré ma vždy tak lásky plne objalo bude pod zemou. Pod tou hlinou..."- hlas sa mu nepekne zachvel.

V tej chvíli som ho rýchlo objala zozadu, tak, že som mu ruku ovinula okolo brucha a položila si hlavu na jeho rameno.

,, Iba jej telo odišlo. Vždy sa na teba bude pozerať. Len nie fyzicky..."- chytil sa mojich rúk tak jemne, až som myslela že sa mi jeho dotyk len zdá.