Tiene Mafie

9. Kapitola

MIA

Usilovne som pracovala na práci, čo mi Christian zadelil a celkom sa mi darilo do zajtra by to malo byť hotové. Zrazu sa pri mojom stole objavil Ben.

„Čau kráska, kedy končíš? Môžem ťa pozvať na kávu?" spýtal sa dotieravo.

„Ahoj, nevolaj ma tak za prvé, a za druhé dnes nemôžem prepáč," odpovedala som mu.

Zrazu sa za Benom objavil, trocha naštvaný Christian.

„Máš málo roboty Ben?" povedal naštvane a mal na tvári vraždiaci výraz, ale snažil sa ho zakryť.

„Už som skončil, takže som chcel pozvať Miu von," odvrkol mu a pobral sa preč. Majú medzi sebou nejaké napätie, ale keďže je Chris šéf, tak by ho mohol jednoducho vyhodiť. Byť Benom, radšej ho neprovokujem. Ale ktovie, čo tí dvaja majú medzi sebou. Je mi to jedno.

Chris sa na mňa otočil a opýtal sa.

„Ty s ním máš v pláne ísť?"

„Prečo sa pýtaš? Veď si môžem robiť čo chcem."

Otočil sa a bez slova odišiel. Neviem čo má za problém. Môj život, moje rozhodnutia.

Keď som prišla domov, hodila som veci na posteľ a rozhodla som sa, že si pôjdem zaboxovať. Keď som sa vracala domov, tak sa u nás svietilo. Pomyslela som si, že rodičia sú doma. Tak som vstúpila, ale na počudovanie nikto doma nebol.

„Asi som zabudla zhasnúť," povedala som si pre seba a ďalej som to neriešila.

Vliezla som do vane a relaxovala asi tridsať minút. Keď som vyliezla, akurát prišli domov rodičia.

„Ahojte," pozdravila som ich.

„Ahoj Miuš, ako si sa mala?" spýtala sa mama.

„Ále dobre a čo vy?"

„Nič moc, ale ušlo to. Na večeru budú špagety!"

„Mňááám, už sa teším!" vypískla som.

Po večeri sme sa usadili do obývačky a zapli televíziu. Dopozerali sme celý film a strašne sme sa nasmiali, už si ani nepamätám, kedy naposledy sme takto všetci spolu strávili, tak bezstarostný večer. Bolo mi veľmi príjemne.

Ráno som vstala s veľmi dobrou náladou a pri robení raňajok som si spievala. Spevácky talent veru nemám, bohužiaľ, ale nie je to najhoršie.

„Aaaaa už je čas ísť, veď prídem zasa neskoro!" spanikárila som.

Vyštartovala som z dverí a sadla si do auta. Otočila som kľúčom a nič. Zasa a nič.

„Super, do riti, čo teraz!?" vedela som, že toto autíčko už pomaly dosluhuje, ale nemyslela som, že doslúži tak rýchlo.

Musím zavolať, že prídem neskoro, pretože budem musieť ísť autobusom. Zavolala som Darle, ale tá mi nebrala telefón. Nancy určite volať nebudem, tá by mi ešte zavarila. Na ostatných číslo nemám. Ostával už len Christian.

CHRISTIAN

Zrovna som nasadal do auta, keď sa mi na disleji rozsvietil hovor a tam bolo jej meno.

„Dobré ráno, ehm chcela som ti povedať, že budem meškať, pretože sa mi pokazilo auto a musím ísť na autobus a nie nie je to výhovorka," rýchlo som sa ohradila sa.

„Do dvadsať minút som u teba počkaj ma pred domom," a zložil som, aby nemala šancu protestovať. Celkom som sa potešil. Rýchlo som vyrazil a za malú chvíľu som už videl jej dom. Síce bývam na druhom konci mesta, ale nechcel som ju nechať dlho čakať a rýchlu jazdu mám rád.

„Ahoj," vystúpil som.

„Ahoj, nemusel si pre mňa chodiť, veď mi ide autobus, len by som prišla neskôr."

„Nenechám ťa ísť autobusom, čo máš s autom?"

„Neviem v autách sa vôbec nevyznám, ale proste nenaštartovalo," rozhodila rukami. A ja so sa zasmial. Na čo som sa na mňa zamračila.

„No Mia, vyzerá to tak, že to potrebuje poriadne opraviť, ale myslím si, že sa ti oplatí radšej kúpiť nové auto."

„Asi máš pravdu, nebudem do toho dávať už peniaze."

Cesta prebiehala v príjemnej atmosfére, ani sme sa nevraždili. Naschvál som išiel tou najdlhšou cestou. Zrazu sa ma však spýtala:

„Ako si vedel, kde bývam?"

Sakra, to som nedomyslel, som predsa mafián tak si zistím všetko. Ale to som jej povedať nemohol. Tak som využil môj dar reči.

„No vieš, mala si to napísané v tom papieri, čo si odovzdávala pri nástupe," dobre som to zahral.

„Ahaaa, vlastne. A pridaj, veď to nestíhame a Darla mi vynadá!" zakňučala.

„Veď ja som tvoj šéf," uškrnul som sa, „a nie Darla."

Cesta ubehla rýchlo a už sme aj stáli na parkovisku. Najradšej by som to otočil a prevážal sa s ňou až pokým by mi nedošiel benzín. Ale nemôžem, si ju pripustiť veľmi k telu, ale zatiaľ sa mi darí pravý opak.

„Ďakujem veľmi pekne, zachránil si ma," usmiala sa.

„Aj nabudúce."