Tiene Mafie

20. Kapitola

CHRISTIAN

Schytal som to našťastie iba do ramena. Bolelo to ako sviňa. Keď sme nasadli do auta, všetci nadávali a Eric mi vyťahoval guľku. Prišli sme domov. Otec neskutočne nadával, pretože pravdepodobne Graham odhalil našich špehov a mučil ich alebo sa pridali na jeho stranu. Na to v akej sme boli nevýhode sme nestratili priveľa mužov.

Nejako som sa dotackal do sprchy a prezliekol som sa. Bolelo ma celé telo. Pod okom som mal malý monokel a trocha natrhnutú peru, v ramene strelnú ranu a boleli ma rebrá od tých kopancov, ale zažil som aj horšie.

Ráno sa mi vôbec nechcelo vstať z postele, keby tam nie je Mia, nikam nejdem. Bolelo to ešte viacej ako včera, tak som si dal tabletky od bolesti. Veď som nejaký chlap a toto zvládnem. Vyšiel som z izby a tam už sa na mňa vyškieral Sebastian:

„Ale ale, čo to slečinka sa zobudila," smial sa mi.

„Drž hubu," odvrkol som, vôbec som na neho nemal náladu. Najedol som sa obliekol sa a vyrazil. Akurát, keď som zastavil, tak Mia vychádzala z domu, ale len čo ma zbadala, jej úsmev pohasol.

„Pane bože Christian, čo sa ti stalo," povedala vystrašene.

„Trošku som sa pobil, ale to nič nie je," povedal som pokojne a vtisol jej bozk. Ona ma objala.

„Au au," zajajkal som.

„Jejda, prepáč. Čo všetko ťa bolí, aby som vedela," spýtala sa starostlivo.

„Nič princezná, keď si pri mne už nič."

Celú cestu bola ticho.

„Čo sa deje Mia?" spýtal som sa.

„S kým si sa pobil?"

„S bratom."

„Neklam, ja poznám súrodenecké bitky," odula sa.

„Mia, kľud, nič sa nedeje," vydýchol som z ťažka. Mykla sa a pozrela ľútostivo na mňa.

Zastavili sme na parkovisku a vystúpila.

„Nie! Ty ideš domov, takto do práce nepôjdeš. Pracovať môžeš aj z domu," povedala prísnym tónom.

„Ale...."

„Žiadne ale. Bež!" povedala rázne.

„Tak dobre." Chcel som ju pobozkať, ale odtiahla sa a ja som sa zamračil.

„Čo? Až keď mi povieš pravdu tak si zaslúžiš pusu." Vyplazila mi jazyk a odišla.

No super. Budem jej to musieť povedať čo najskôr.

MIA

Strašne mi bolo ľúto Christiana. Vyzeral hrozne, aj som mu chcela dať bozk, ale pokiaľ mi bude klamať , tak nič nebude. Ako vždy, deň bez Christiana sa tiahol a práca bola nekonečná. Zrazu sa objavil Ben.

„Nevieš kde je šéfko a ako sa má?" uškieral sa.

Pozrela som sa na neho čudne a mnou preletela myšlienka, čo keď s tým niečo má. Čo keď sa Chris pobil s ním. Rýchlo som ju zahnala, to je blbosť.

„Má sa dobre a dnes nepríde, čau," povedala som drzo.

„Ale ale, so mnou sa tak rozprávať nebudeš zlatko!" a odišiel. Magor pomyslela som si. Pri odchode z roboty som sa rozhodla zavolať Christianovi.

„Ahoj, ako sa máš?"

„Princezná ahoj, nie keď si zavolala už to je o mnoho lepšie. Ako bolo vo firme."

„Nudné, ale chcem sa ťa niečo spýtať. Spravil ti niečo Ben?"

„Prečo Ben," začudoval sa.

„Pretože sa pýtal kde si a ako sa máš a pri tom sa zvláštne škeril," povedala som a napodobnila nechutný výraz tváre.

„Hajzel. Ďakujem za info. Idem pre teba."

„Nie na to zabudni už som v autobuse," zaklamala som.

„No dobre tak zatiaľ Pa."

CHRISTIAN

To, čo mi povedala Mia ma prekvapilo. Ben sa pýtal hmm. Čo keď na tom má čiastočne podiel. Jeho otec sú síce s mojím otcom za dobre, ale človek v mafii nikdy nevie. Idem mu to povedať. Zaklopal som na jeho kanceláriu a vstúpil som.

„Otec, niečo som sa dozvedel. Ben sa po mne vraj divno pýtal a tak. Tak mi napadlo, či to nemôže mať súvislosť so včerajškom."

„Hmm je to zvláštne, ale nemyslím si môže to byť náhoda. Avšak v mafii náhody neexistujú, preverím to."

„Dobre, tak zatiaľ," povedal som a zabuchol som dvere.

Strašne som sa nudil, tak som sa rozhodol, že pôjdem za Miou. Možno mi vynadá, ale až tak veľmi ma to nebolí. Nasadol som do auta a išiel smerom k nej. Pre istotu som jej zavolal až skoro pred jej domom, aby nemala šancu protestovať.

„Áno?"

„Čo robíš?" hral som sa s ňou.

„Vytiahla som koláč z rúry a čakám na rodičov, kým prídu z práce, prečo?"

„No stojím pred domom a chcel by som ťa pozvať na večeru, teda pokiaľ si ešte nejedla ten koláč," zasmial som sa.

„Ako to že si vstal vôbec z postele!? Mal by si oddychovať!" kričala na oko naštvano, ale počul som v hlase, že bola rada.

„Nekrič a poď čakám ťa," a zavesil som.

O tých zraneniach som sa rozhodol, že jej poviem čiastočnú pravdu, aby som si zaslúžil pusu, lišiacky som sa uškrnul.