Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Ôsma kapitola ☾ ↠

Lyros sa hrdo týči medzi Vrchmi úsvitu a Vrchmi súmraku. Je to široko-ďaleko jediné mesto, kde môžete zložiť hlavu, keďže k najbližším mestám – Zálesie a Úžiny – to trvá približne týždeň na koni. Zdrží vás predovšetkým hustý Godanský les nachádzajúci sa medzi týmito mestami, pretože je nevyspytateľný a počasie v ňom je vrtkavé – v jednu chvíľu môže pršať, v inú sa zase brodíte v hustých závejoch studeného snehu. Okrem toho je Godanský les plný žoldnierov konajúcich na vlastnú päsť, ktorí čakajú na nič netušiacich pocestných, aby ich okradli, alebo zabili.

„Ubytujeme sa v taverne, ktorú vlastní môj priateľ Hannus Jaxby," prehovorí ku mne Finnas – prvý raz od doby, čo sme opustili Vresoviská –, keď vchádzame vydláždenou cestou do rušného mesta. „Nie je to síce luxus, ale dá sa tam dobre najesť a napiť," dodá, akoby som vyzerala na niekoho, kto si potrpí na luxus.

Odvšadiaľ sa ozýva vrava, smiech aj nadávky. Ulice sa začínajú zapĺňať postupne, no krčmy a hostince sú preplnené už teraz.

„Nočný život je tu naozaj bujarý," utrúsi, keď si všimne, ako sa s otvorenými ústami a úžasom v tvári otáčam zo strany na stranu.

Oproti nám kráča húf mladých dievčat, všetky v mojom veku. Dlhé ohnivočervené vlasy im pri chôdzi plápolajú popri bokoch. Sú oblečené – na môj vkus – až príliš výstredne: šatové sukne tmavozelenej farby im siahajú sotva po kolená a ľahké ľanové blúzky im odhaľujú viac, ako by sa patrilo. Na ladných krkoch im svietia rôzne retiazky a náhrdelníky, uši im zdobia masívne náušnice zdobené zafírmi či ametystmi. Keď zbadajú Finnasa, začnú žiadostivo ochkať a jujkať, akoby videli prízrak.

„Dámy," pozdraví ich Finnas so širokým úsmevom na perách. Dievčatá zvýsknu a natešene poskakujú okolo žrebca, dožadujúc sa Finnasovej pozornosti, no on len povie: „Každá z vás je prekrásna, no dnes večer ma čaká neodkladná práca."

Dievčatá smutne povzdychnú, no kým sa stratia v záplave iných mešťanov, venujú mi jedovatý pohľad. Keby mohli, zhodili by ma zo sedla a zadupali do zeme.

„To sa ti stáva často?" spýtam sa ho s očami zapichnutými v chrbtoch cupitajúcich dievčin.

Zastavíme pred nejakou lepšie vyzerajúcou krčmou, ktorá momentálne praská vo švíkoch a zosadneme. Z pootváraných oblokov k nám dolieha hudba a štrnganie pohárov.

„Iba občas," odvetí a uškrnie sa.

Nestačíme si vziať ani veci, keď k nám priskočí paholok – chudý chlapec s ryšavými vlasmi a čokoládovými očami. Jazdecké nohavice má od členkov až po pás zababrané blatom a hnojom, z vreciek mu vytŕčajú steblá slamy – svojím zjavom sa mu dosť podobám. Finnas mu hodí pár zlatých mincí a chlapec okamžite odvádza kobylu dolu zašitou uličkou, kde sa nachádzajú stajne.

„Táto taverna patrí tvojmu priateľovi?" opýtam sa, keď stúpame po kamenných schodíkoch.

Prikývne. „S Hannusom sme sa spoznali na výcviku – tiež začínal ako žoldnier na dvore lorda Redbreatha. No po nejakom čase skončil. Našiel si ženu, usadil sa a začal sa venovať svojej veľkej vášni – čapovaniu piva a zábave."

Keď vojdeme dovnútra, v nose ma zaštípe sladkastá vôňa vanilkového likéru. Spoznám ho okamžite. Pila som ho síce iba jedinký raz v živote, no nikdy na tú vôňu ani chuť nezabudnem. Tú fľašku dostala Aelyn od nejakej stareny na trhu. Pamätám si na to, akoby to bolo len včera, keď sme sa ukryli do stodoly a za haldami sena sme do seba hádzali jeden pohárik za druhým. Vtedy bolo všetko... iné.

Normálne.

„Ale, ale, pozrimeže koho to sem čerti nesú," skríkne vysoký muž spoza hrubého dubového pultu a tresne naň tácku plnú krígľov piva. „Finnas, priateľu, dávno som ťa tu nevidel. Vitaj v Lyrose." Hannus k nám radostne pribehne a svojho priateľa srdečne objíme.