Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Devätnásta kapitola ☾ ↠

Zúrivo rozhrniem uvoľnené chlopne Finnovho stanu a zvalím sa na rozprestretú kožušinu uprostred. V hrdle mi pulzuje bolestivá guča, oči ma štípu od slaných sĺz, ktoré však okamžite zaženie besným zažmurkaním.

Pretože po prvý raz v živote som mal pocit, že som našiel svoju spásu.

Pozviecham sa, zastrčím si neposlušné pramene za ucho a utriem si z tváre slzy. Musím sa na to pozrieť z tej lepšej stránky. Keď nájdem iný, nový uhol pohľadu, zbadám záblesky svetla, nádej, že všetko sa deje z nejakého vopred určeného dôvodu. Matka mi vždy hovorievala, že náhody neexistujú, že Osudie naplánovalo všetko presne tak, ako to má byť. Že všetko, čo sa kedy stalo, stane a má sa stať, je dielom osudu. Každý sme sa s ním narodili, každý sme do vienka dostali spleť udalostí a riečisko cestičiek, rôzne posplietaných s osudmi tých druhých.

Osud.

Rýchlo zaženiem tie hlúpe myšlienky do úzadia a posadím sa, pretože kožené chlopne stanu sa roztvoria. V hrudi mi poskočí srdce, no keď dovnútra nakukne Zulla, ten nepravidelný iskrivý tlkot okamžite ustane.

„Môžem?" spýta sa ma, v mliečnych očiach sa jej zalesknú obavy. Nečaká na moju odpoveď a vkĺzne dovnútra tak nebadane, akoby jej ladné telo utkali samotné tiene. Sadne si oproti mne a položí mi teplú dlaň na koleno. Na perách sa jej mihne nepatrný úsmev, celkom obyčajný. „Naozaj to chceš urobiť?"

Kým jej odpoviem, zahľadím sa jej do tých zvláštnych mliečnych galaxií, akoby posiatych hviezdami a strieborným mesačným svitom, a hlasno si vzdychnem. „Nemusíš sa báť, každé jedno slovo som myslela smrteľne vážne."

„Nemusíš to urobiť."

„Robím to pre svoju rodinu," precedím pomedzi zuby, na jazyku mi zostane horká pachuť zatrpknutosti. Robím to, kvôli svojmu špinavému svedomiu, pretože v hĺbke duše viem, že si smrť zaslúžim. Za všetko, čo som kedy urobila. Aj neurobila. Za všetko, čo som kedy cítila. K otcovi. K sestre. Za tú blčiacu nenávisť, ktorá mi kedysi kolovala v žilách a premenila moje vnútro na popol. Niekto ako ja si jednoducho nezaslúži nájsť šťastie. Aj keď Finn...

Nie – zaslúžim si zomrieť za všetko, čo som urobila.

Musím zomrieť. Je mi jedno, či ma zabije Spriadačka osudu, alebo pološialený lord, ktorý sa nevie zmieriť so smrťou svojej ženy. Vlastne... My dvaja sme si celkom podobní.

Zulla stisne pery a pohľadom skĺzne k svojim koženým čižmám. „Vieš, poznám Finnasa už dosť dlhú dobu a..."

„Ak si sem prišla iba kvôli tomu, aby si mi opisovala tvojho veliteľa ako nejakého bájneho hrdinu, môžeš pokojne odísť. Nie som na to vôbec zvedavá. Sme tu kvôli dohode. Ide len o obchod. Som len tovarom pre vášho lorda. Teš sa, že čochvíľa budeš slobodná a budeš môcť žiť spokojný a šťastný život niekde v odľahlom kúte Chadry."

Moja priamočiarosť ju prekvapí, no neodradí od ďalších slov: „V takomto rozpoložení som ho naposledy videla pred tým, ako..." odmlčí sa, akoby nevedela nájsť vhodné slová na dokončenie svojej myšlienky. Akoby ten obraz skrývajúci sa za tými slovami bol plný bolesti a smútku. „Bola som naňho naštvaná, pretože nás zatiahol do poriadnej kaše, no on... neurobil to náročky. Myslím, že ti nechcel ublížiť."

„Neublížil," podráždene odseknem a odvrátim od neho hlavu. „Ak je to všetko, čo si mi prišla povedať..." Nemusím ani dopovedať, Zulla pochopí význam mojich slov a bez mihnutia oka opustí stan.

Znovu sa zveziem na kožušinu, tentokrát s úmyslom zaspať a prebudiť sa v matkinom náručí – ako keď som bola dieťa a ona ma kolísala na rukách, pretože som nemohla zaspať. Neustále si v mysli vybavujem jej hlas – ani za tie roky sa nezmenil, stále je tak mäkký a poddajný. Vzdala by som sa vlastného života, aby som ju započula. Aspoň raz. Naposledy. Na rozlúčku.

Pred očami sa mi odrazu mihne jej bledá tvár a nebesky modré oči – vždy žiarili ako dva diamanty. Uteká lesom, som jej v pätách, ledva lapám dych – vždy nado mnou zvíťazí.

Klamárka!

Držím v rukách elegantný tisový luk – jej luk –, jeho stredom sa tiahne úhľadný bazový šíp so strakatými letkami. Potom sa matka stratí v húštine jarabiny a divého malinčia a nastane ticho. Keď sa les otrasie jej výkrikmi, spanikárim a zodvihnem pred seba napnutý luk, bazový šíp sa mi priam hmýri medzi prstami, odhodlaný preťať svieži ranný vzduch a zasiahnuť divokú beštiu priamo do srdca.

Klamárka!

Matka na mňa kričí, aby som utiekla, aby som sa skryla, no ja neuposlúchnem.

Nie dnes – nie vtedy.

Klamárka!

Zatvorím oči a...

Spadnem do temnoty.

Utekajúc pred vlastnými nočnými morami.

Utekajúc pred sebou.

Pretože tou beštiou som ja.