Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Šestnásta kapitola ☾ ↠

Pravidelné kolísanie ustane, dupot kopýt utíchne. Vesper prudko zastane. Strhnem sa z nepokojného spánku, zvierajúc Finnovi hrubé predlaktia, a keď sa nám stretnú pohľady, prísne črty jeho hranatej tváre sa zjemnia.

„Myslel som, že..."

„Už je mi lepšie," zaženiem jeho obavy a pozriem pred seba na okolitú húštinu.

Podozrievavo zodvihne obočie. „Nekla..."

„Neklamem," pohotovo mu skočím do reči. „Prisahám na svoju česť."

Finn sa uškrnie a pretrie si unavenú tvár. „Sme na mieste." Zoskočí z koňa a vovedie nás s kobylou do spleti hustej chramaždiny. Pod štíhlymi jedľovými šíkmi sú učupené tri stany potiahnuté diviačou kožou, v strede medzi nimi horí oheň, nad ním je zavesený kotlík, v ktorom buble niečo lahodné a chutné. Tá prenikavá vôňa mi pošteklí prázdny žalúdok – huby, majorán, sladkastá vôňa mrky a paštrnáku, kyslé sušené slivky...

Žobrácka polievka.

Za stanmi sa pasú dva nádherné statné žrebce – jeden čierny, druhý grošovaný. Keď nás zacítia, otočia k nám svalnaté šije a akoby na pozdrav zastrihajú ušnicami.

Z prostredného stanu vyletí strapatý muž – Dale. Tmavohnedé oči mu zaiskria, keď nás zbadá. „Finn!" zvýskne od radosti a vrhne sa k nemu, mocnými rukami ho potľapká po pleciach a pozrie mu do očí – ako brat bratovi. „Meškáš," ospí sa naňho. „Kde si toľko trčal?" Zodvihne ku mne svoje gaštanovohnedé oči a postrapatí si rozčuchrané hniezdo na hlave.

Finn mi už počas cesty do Lyrosu predstavil členov jeho družiny – nebojácneho, no večne hromžiaceho Dalea Whitglowa a Zullu Staghornovú, svoju pravú ruku. Dalea som si predstavovala presne takého, ako vyzerá v skutočnosti – vysoká mocná postava, strapaté vlasy, niekoľkodňové strnisko, drzý úsmev na perách. Na Zullu som si však netrúfla. Za tým menom sa neukrýva len tak hocikto – to meno nosí niekto nevšedný, výnimočný.

„Prepadla nás Andersova banda," zavrčí Finn s chladnou dominanciou a natiahne ku mne ruky, aby mi pomohol zo sedla. „Kde je Zulla?" spýta sa, no Dale ho nevníma – oči má zapichnuté do mňa.

„Takže predsa len si niekoho našiel," utrúsi akoby do vetra a otočí sa smerom k lesu pred nami. „Zulla, dorazil Finn!" zahučí do prázdna a vysočizný labyrint stromov mu odpovie dunivou ozvenou jeho hlasu. „Dorazila naša spása, Zulla." Musia mať so svojím veliteľom veľmi dobrý vzťah, keď ho nazývajú svojou spásou.

Les zašumí a spoza štíhlych zvrásnených kmeňov sa vynorí útla postava omračujúco krásnej ženy. Ladné krivky zahalené do koženého bojového oblečenia, štíhly krk strácajúci sa v záplave hustých obsidiánových vlasov, červené pery plné života, žiarivá pokožka vo farbe lesného horského medu, na ktorej sa vynímajú veľké mandľové oči. Keď k nám pristúpi bližšie, všimnem si, že sú zastreté mliečnou hmlou.

Ona je...

„Slepá," dokončí moje myšlienky Zulla, akoby vo mne čítala. Obráti ku mne svoju útlu tvár bez jedinej chybičky a mäkkým hlasom dodá: „To si si uvedomila, keď si zbadala moje oči, no nie?"

Skoro sa zadusím vlastnou slinou. „Ja... nevedela som, že... že si..." kokcem nezmysly, snažiac sa z úst vypustiť niečo zmysluplné. „Nechcela som ťa uraziť."

Zulla elegantne mykne plecami. „Neurazila si ma." Zmyselné pery sa jej zvlnia v jemnom úsmeve.

„Ale ako si vedela, že..."

„Tvoja duša," skočí mi do reči. „Tvoja duša ku mne prehovorila. Niekedy je to otrava." Prevráti oči a mávne rukou. „Niektoré duše sú také hlučné, že by som si najradšej prepichla ušné bubienky." Veľavravne sa pozrie na Dalea.

Dale zaujme bojový postoj. „Čo je s mojou hlučnou dušou?"

„Niekedy mám chuť ju umlčať," zasyčí Zulla a žmurkne na mňa. Akoby vôbec nebola slepá, akoby videla veci lepšie ako my ostatní.

Dale sa ku nej nakloní a slastne zacmuká. „Tak to urob, drahá. Už sa neviem dočkať."

„Dnes v noci sa prikradnem do tvojho stanu a vlastnoručne ťa zaškrtím," odvetí mu Zulla a prekríži si ruky na prsiach. „A konečne budem mať od teba pokoj."

„Akí ste sladkí, holúbkovia," zapradie Finn a srdečne sa zvíta so Zullou. Až ma z toho pichne pri srdci.

Zulla sa na mňa úkosom pozrie, len na sekundu, v striebristých očiach sa jej zablysne. Počula snáď moje myšlienky?

„Elias je už na ceste?" Finn preskočí všetky zdvorilostné frázy a vrhne sa rovno na vec.

„Pred pár dňami nás našiel jeho sokol. Vtedy opúšťal Úžiny, takže podľa mojich výpočtov," Dale sa zahľadí na blankytné nebesá a bubnujúc si prstami po brade v duchu počíta, „by mal byť niekde nablízku, najviac dva dni cesty odtiaľto."

„Chce, aby sme sa stretli tu alebo v Zálesí?"

Tentoraz prehovorí Zulla: „Elias zúri, že si sa mu neozval. Že si mu neposlal žiadnu správu."

Finn nízko zavrčí. Ako zver zahnaný do kúta. „Mal som prácu."

„To sme mali aj my. Bohužiaľ, v našom prípade sme ho museli informovať len o neúspechoch." Zullin hlas je pevnejší ako žula.

„Odprisahal som mu, že niekoho nájdem a..." Finn ma zúrivo schmatne za zápästie a zodvihne ho k Zulliným očiam. „A našiel som. Našiel so ju." Posledné slovo vypľuje, akoby to bolo niečo odporné, nehodné jeho úst.

„A za to ti budeme do smrti zaviazaní, Finn," zajasá Dale a znovu si ma premeria od hlavy po päty. „Teraz poďme prebrať ďalšie body nášho plánu a ty," ukáže na mňa, „sa zatiaľ môžeš najesť v jednom z našich stanov. V kotlíku je žobrácka polievka, ponúkni sa."

Lesom sa ozve Finnov surový barytón: „Thyra je súčasťou našej družiny. Takže náš plán sa týka aj jej." Finn sa mierne rozkročí, ruky zaťaté do pästí si opiera o boky. Pohľad, ktorý venuje Daleovi je neľútostný, blčia v ňom divoké plamene. Hotový boh smrti.

Dale ten chladnokrvný pohľad ustojí. „To myslíš vážne?" Každé jedno slovo je popretkávané mrazivou odmeranosťou.

„Ver mi, Dale," odvetí mu Finn, potľapkajúc ho po ramene. „Obaja mi skúste veriť." Pozrie na Zullu, ktorá mu však pohľad neopätuje, namiesto toho sa zahľadí kamsi do diaľavy šíreho lesa.